Ukradnutý život

33

Tak táto bomba vyvolala mŕtvolné ticho na dlhú chvíľu. Romy porazene vydýchla. Posledné tajomstvo vyšlo na povrch. Niečo, čo aj ona zatajila. Kvôli obom – Laelii aj Finleymu.

Ešte aj Vollanová vyzerala byť v šoku. „Kedy, Laelia?" prerušila to ticho.

Valkýra si pritisla ruku na ústa, keď sa jej vrátili staré spomienky. „Vzali mi naše malé," precedila cez zuby a zviezla sa na lavičku. MacDermott bol ešte v štádiu, keď mu to putovalo do mozgu. „Prišla som oň."

Evelien nevraživo pozrela na všetkých zúčastnených a posadila sa k nej. Laelia sa o ňu oprela a vzlykla. „Mrzí ma to," šepkala. „Čo sa stalo? Ako niekto mohol odtrhnúť dieťa od matky?"

Ktosi jej podal vreckovku a vysmrkala sa. „Prepáč mi to, Finley," ospravedlnila sa.

Zovrel pery. „Zatajila si mi naše dieťa." Znel dotknuto.

„Nezatajila." Pozbierala sa, aby vysvetlila, čo sa stalo. „Vieš, keď sme sa rozišli... chápala som to. Malo nám to zachrániť život a ja som sa utiahla do ústrania. Ale ani nie o mesiac som zistila, že som tehotná."

„Prečo si mi to nepovedala?"

„Chcela som. Vážne. Okamžite som po tebe začala pátrať, ale v tých dobách to bolo ťažké. Týždne som blúdila po Európe a dostala ma inkvizícia."

Zbledol ako ešte nikdy. „Vtedy ťa predsa upálili. Laelia, oni ťa upálili aj s..."

Evelien naplo. Asi sa povracia.

„Nie, s dieťaťom nie. Urobili niečo oveľa horšie." Vymanila sa z Evelieninho zovretia a pohľadom jej poďakovala za podporu. „Bolo na mne vidno moje tehotenstvo a... držali ma v cele. Starali sa, aby som nepotratila a keď to prišlo..." Už zase sa oprela o Evelien. „Jednoducho mi to malé... vytrhli. Pripútali ma a... sotva som ho videla."

Evelien ozelenela. Tak za toto by si niekto zaslúžil večné muky. Ak by jej niekto vzal dieťa...

MacDermott jemne naznačil Evelien, že ju vymení, a vzal valkýru do náručia. Jemne ju kolísal a tiež plakal. „Čo bolo potom?"

Rozvzlykala sa na plné pľúca. „Ja neviem. Prosila som ich, aby som ju mohla aspoň podržať, dať jej meno, ale... odstrihli pupočnú šnúru a odniesli ju. Deň na to ma upálili."

„Dcéra? Mali sme dievčatko?"

Prikývla. „Áno. To som stihla uvidieť."

Marina, chytrá ohľadom histórie, sa zamračila. „Inkvizítori by nenechali nažive dieťa bosorky."

„Boli medzi nimi členovia Bratstva. To oni mi moju malú vzali."

Draci takmer odpadli. Malachi si však zachoval chladnú hlavu. „Prečo by potom potrebovali teba? Ak majú tvoju dcéru..."

Evelien svitlo. „Ibaže oni ju nemajú." Mrazivo sa otočila k Romy, príliš strnulej aby ušla, keď mala čas. „Však, Romy?"

Dievča zaškrípalo zubami. „Nie, nemajú," odpovedala. „A ani ju nikdy nemali." Potom sa zamyslela. „V podstate."

Laelia si pretrela uplakané oči. „Odkiaľ to vieš?"

Evelien si pritisla ruku na ústa. Pochopila. „To meno, Laelia. Na chrbte máš vytetované... meno."

„Áno. Prosila som ich, aby moju dcéru tak pomenovali. V spomienke na ňu... proste som si ho nechala vytetovať."

Romy po lícach tiekli dlho potláčané slzy. Len ona poznala skutočnú pravdu.