Ukradnutý život

32

Vojvodkyňa Vollanová kráčala po schodoch s fakľou v ruke a za ňou cupitali Laelia a MacDermott, ktorí sa prednedávnom prebrali. Porozprávali jej, že počas ich pátrania po Evelien a jej komplicoch boli chytení a odvlečení nevedno kam. Vynechali zopár detailov, ako napríklad situácia, v ktorej v kritickej chvíli boli. Ani vojvodkyňa nemusí vedieť všetko.

Laelia navyše prišla o nezanedbateľné množstvo krvi, keď jej porezali ruku a krvou sa pokúsili uviesť do pohybu akýsi panel. Aspoň tak to pochopila. Nerozumela, čo od nej Bratstvo chcelo, ale nedostalo to.

Finley bol stále mimo z toho šokujúceho zistenia, že Laelia je napoly dračica. Prečo sa jej nikdy neopýtal na jej druhú polovicu? Vždy vedel len to, že je napoly valkýra.

Prišlo mu zle vždy, keď pomyslel na jej utrpenie. Upálená. Laelia bola upálená a prežila len vďaka tomu, že má dračiu krv. Draci ako nositelia ohňa sú voči nemu imúnni. A tak sa dostala len na kraj smrti a celé roky sa zotavovala.

Aby toho nebolo dosť, tie dve mu povedali všetko o tom, ako ukrývajú drakov pod Valhallou a prečo musia čím skôr dostať Evelien z ich dosahu. Pripadalo mu ironické, že on po celý ten čas vedel o Malachim a predsa mu nič nedošlo.

Dostali sa medzi stany s chutným jedlom a pozdravili niekoľko známych. On len vyvaľoval oči. To miesto bolo neuveriteľné. Dokonalé. Keď zočil veľký hrad vytesaný priamo do skaly, sánku mal niekde na zemi.

Vošli dnu a hneď k nim pribehol jeden z drakov, ktorí strážili hrad. Usmial sa na vojvodkyňu a podal jej ruku. „Vitaj opäť u nás, Emilia," privítal ju plynulou angličtinou.

„Ďakujem, rada ťa vidím. Potrebovala by som nutne hovoriť s Ich Veličenstvami, ak je to možné. Sú tu?"

Muž si nepokojne vošiel rukou do vlasov a skrivil pery. „Nuž, je to nutné? Práve majú... ťažkú situáciu."

„Prosím, je to naliehavé. Ide o Bratstvo."

Prikývol. „Dobre. Asi... asi by si aj tak mala vedieť, čo sa stalo." Viedol ich do sály, kde kráľovská rodina večerala. „No... opatrne, jasné? Všetci sú trochu... rozrušení." Otvoril dvere a vpustil ich dnu.

Sedeli pri stole a nevraživo na seba pozerali, keď prišli noví hostia. Boli rozdelení na dva tábory – šestica nedobrovoľných hostí na jednom konci stola a pätica členov kráľovskej rodiny na tom druhom. Zazerali na seba ako vlky a Evelien občas prepálila pohľadom aj Malachiho, ktorý sa netváril, že by ju mienil nechať len tak odísť z jeho života.

Naraz otočili hlavy a vojvodkyňa tlmene vykríkla. Romy pobledla a Malachi nevraživo prižmúril oči na MacDermotta.

„Emilia, to je ale prekvapenie," povedal Alexander a slušne vstal. „Musíme si toho veľa povedať." Oči mu pristáli na Laelii a ihneď ju spoznal. Romyno rozprávanie ho nanajvýš znepokojilo.

„To vidím," povedala slabo, keď zachytila pohľad valkýry, ktorá by ju najradšej prepichla niečím ostrým. Nenávidela sa za to, že musí ísť proti Evelien. Mala ju predsa rada. „Čo sa tu stalo?"

„Ako vidíš, museli sme všetko priznať. Čo privádza sem dolu teba? A kto sú tvoji spoločníci?"

Vojvodkyňa neochotne predstavila Laeliu a Finleyho. Horela zvedavosťou. Pohľadom kontrolovala, či niekto nie je zranený, ale okrem modrín a niekoľkých škrabancov nikto nevyzeral ako po boji na život a na smrť. Marina mala zdravý výraz a Markus Konstantinov a Gabriel Agrioli mierumilovne sedeli pri stole a nikoho sa nepokúšali zabiť. Evelien ju zabíjala svojimi šedými očami a to posledné dievča poznala len z MacDermottovho rozprávania. Mala pocit, že jej tvár pozná.