Ukradnutý život

28

Pristáli vo vyhriatej Valhalle, ale Evelien sa podarilo nasmerovať ich do chodby na prvom poschodí. Klesli na podlahu a lapali dych. Laelia s MacDermottom sa natiahli ako mŕtvoly na zem a Romy ich rýchlo naprávala, aj keď ju noha pekelne bolela.

Evelien sa rýchlo spamätala a pripravila sa na boj. Príjemne ju prekvapilo, že na jasne osvetlenej chodbe nebol nikto a oni si môžu vydýchnuť.

„Dobre, asi spia." Pribehla k zábradliu a skontrolovala poschodie pod nimi. „Vzduch je čistý."

„Romy, si celá?" Markus s obavami pozrel na jej zranenú nohu. „Môžeš chodiť?"

Zatla zuby. „Áno, ale ďaleko nezájdem. "

„Stačí len k dverám," uistila ju Evelien. „Prejdeme nimi niekam do bezpečia." Napravila Laeliu a MacDermotta, aby mali čo najpohodlnejšiu polohu. Chvíľu ich pozorovala. „Nevyzerajú ako pár," zamyslela sa. Drobná a pružná Laelia sa nehodila k sukničkárskemu MacDermottovi.

Romy s Markusovou pomocou vstala a oprela sa oňho. „Už je to niekoľko storočí. Rozišli sa, aby na Laeliu nepadlo podozrenie zo zmiešanej krvi. Pretože MacDermott bol vojvoda a ako jeho partnerka by bola neustále centrom pozornosti." Zakolísala sa.

„Mali by sme ísť," súril ich Gabriel. „Toto ticho sa mi nepáči."

„Ale čo oni?" strachovala sa Romy. S ľútosťou si prezerala Laeliu a vojvodu. „Nemôžeme ich tu takto nechať."

„Ráno ich niekto nájde a postará sa o nich," uistila ju Evelien. „Navyše Gabriel má pravdu. Je tu až neobvyklé ticho. Poďme k dverám a prenesme sa niekam ďaleko. Napríklad do Talianska."

S nevôľou prikývla a s Markusovou pomocou krivkala určeným smerom.

Uprostred cesty sa zastavili a hneď bolo jasné, prečo je všade ticho. Dvere do ostatných kútov sveta strážili tucty mužov a valkýr. Len čo ich zbadali, tasili zbrane a pripravili sa na boj.

Vyčerpaná šestica vedela, že nemá dosť síl na novú konfrontáciu. Sú v ďalšej pasci!

„Naspäť, naspäť!" skríkla Evelien a narýchlo si kreslila do dlane už vyskúšanú runu. „Hagalaz, volám ľadových obrov!"

Unikla z nej sila a medzi ňou a obyvateľmi Valhally sa zjavili snehové postavy. Pustili sa do seba a dopriali unikajúcim trochu času.

Evelien rýchlo dobehla skupinku. „Sme odrezaní! Je len jedno miesto, kde nás nenájdu." Náhlivo ich viedla chodbami, zatiaľ čo všade znel poplach.

„Eve, kam ideme?" Marina bežala popri nej a v tvári mala vpísanú únavu. Jej prísun krvi bol v posledných dňoch nestály a to sa odrazilo aj na jej sile.

„Tam, kde všetci vidia stenu." Priviedla ich do chodby, kde nedávno bojovala s Vollanovou. „Prejdeme cez tú ilúziu," predstavila im svoj plán. „Nikto nás tam nenájde." A kým na to vojvodkyňa príde, snáď nájdu cestu von.

„Je to slepá ulička!" preľakla sa Romy. „Evelien, kam si nás to zaviedla?"

„Naozaj to nevidíte? Za tou stenou je chodba!" A teraz konečne zistí, čo je na jej konci.

„Nič tam nie je," sťažoval sa Gabriel. „Evelien, nemáme kam ísť!"

„Proste ma nasledujte!" Rozbehla sa proti stene a bez problémov prešla cez ilúziu.

Malachi, ktorý o mágii valkýr vedel viac, sa jednoducho rozbehol tiež a zastal až pri Evelien na druhej strane.

Po chodbe za nimi sa už blížili prvé valkýry. Marina si rýchlo zrátala svoje možnosti a prebehla cez stenu. Šokovaná, že nenarazila, sa začala obzerať.