Ukradnutý život

34

Odkiaľsi prišla vojvodkyňa a zastala pri nej. „Evelien," oslovila ju previnilo.

Otočila sa k nej s kamennou tvárou. Už necítila dôveru a ani podriadenosť tejto osobe. Vlastne jej už nemala čo povedať.

„Prosím, nepozeraj sa tak na mňa."

Trochu uvoľnila svoj postoj. Nebála sa jej, teraz už nie. „Išli ste proti vlastným, vojvodkyňa," vytkla jej. „Ale ja vás súdiť nebudem. Len pripomínam, že presne táto situácia priviedla drakov tam, kde sú."

Prikývla ako dieťa, ktoré rodičia trestajú. „Ja viem."

„To je dobre. Nechcela by som sa niekedy postaviť proti svojim starším sestrám. Draci majú pravdu. Ak moc neprechádza na najmladšie generácie, všetko sa len zhorší."

Vládkyňa valkýr sa tvárila neuveriteľne smutne. „Aj to som si už uvedomila." Nadýchla sa. „Evelien, môj manžel sa vzdal svojho titulu v prospech svojho syna a vďaka nemu sa predišlo najhoršej vojne medzi našimi druhmi. Starí vojvodovia boli zbavení svojej moci a už chápem prečo."

Evelien si prekrížila ruky na hrudi. „Kam tým mierite?" Napriek jej slovám, nebola schopná odpustiť vojvodkyni, že poštvala valkýry proti nej. Možno časom tie emócie opadnú, ale teraz sa cítila zradená a podvedená.

„Chcem tým povedať, že už som stará a vládla som pridlho. Vzdávam sa titulu."

Mladšia valkýra sa zapotácala. Vollanová bola dobrá vládkyňa, rešpektovaná a spravodlivá. Nevedela si predstaviť, že ju nahradí niekto iný. „To nemôžete!" vyhŕklo z nej bez premýšľania.

„Ale môžem. Chcem sa venovať rodine, svojmu synovi a možno ďalším deťom, ktoré prídu." Zložila si z krku vzácny náhrdelník s modrastým diamantom, symbol jej postavenia. Vyzerala, že si z pliec zložila tonu nákladu. „Jednania s drakmi mám dosť. Moja vlastná poddaná mi nedôverovala natoľko, aby mi prezradila, že sa stala matkou a zaplietla sa s iným vojvodom."

Evelien stiahlo hrdlo. „Môžete to napraviť. Zmeniť prístup."

Zasmiala sa. „Nie, Evelien, až také zmeny nie sú možné." Pohrávala sa s náhrdelníkom. „Tento titul som prijala veľmi dávno. Volali ma Emilia Zákerná." Zaškerila sa. „To si nevedela, však?"

Pokrútila hlavou. Valkýry, hoci majú priezviská po rodičoch, v priebehu života dostávajú aj prívlastky podľa ich osobnosti, ktoré priezvisko časom nahradia. Evelien bola príliš mladá, aby nejaký prívlastok mala. V ich svete je stále dieťaťom.

„Áno, bola som naozaj zákerná. Vtedy som musela byť, aby som zjednotila valkýry. Bola to temná doba, plná utrpenia a neustálych bojov. Dnes je všetko inak a boje nahradzujú menej drastické metódy. Aspoň medzi nami," dodala pochmúrne.

„Kto vás nahradí?" opýtala sa dojato. Nevedela si predstaviť nikoho dosť dobrého na také významné miesto. Laelia? Asi nie, tá sa k valkýram hlásila zdráhavo. Čo ak titul prejde na rovnako starú valkýru? Zmení sa niečo?

Vojvodkyňa na jej veľké prekvapenie urobila krok vpred a zapla jej náhrdelník okolo krku. „Tá, ktorá ma prinútila zamyslieť sa."

Nehybná Evelien mala sánku kdesi na zemi. „T-to nemôžete." Dotkla sa náhrdelníku. Nie, ani jej to nešlo do hlavy. Taká možnosť je úplne vylúčená. Ona sa nemôže stať vojvodkyňou!

„Môžem. Už som sa rozhodla a viem, že ty budeš dobrou voľbou. Spojila si nespojiteľných nepriateľov, postavila sa celej armáde a bez jedinej obete si sa dostala až sem. Také niečo zatiaľ dokázal len náš kráľ Rhys."