Ukradnutý život

41

Evelien precitla o pár minút neskôr v miestnosti bez okien a zariadenia. Cítila sa rovnako ako pred spojením. Slabá, dobitá a vyčerpaná. Napriek tomu jej kdesi v krvi koloval oheň – doslova.

Vstala a nadýchla sa. Ovládol ju zvláštny mier. Akoby sa stalo niečo správne, na čo čakala nesmierne dlho. Sama pre seba sa usmiala.

Namierila ruku na dvere a tie sa na jej príkaz otvorili. Vyšla na chodbu zaliatu svetlom z vedľajšej miestnosti. Všade vládlo podivné ticho.

Spomenula si na to, čo videla a strach o Marinu a ostatných jej vrátil adrenalín do žíl. Zbehla na prízemie presne vo chvíli, keď sa dvere otvorili a dnu vošla uplakaná Romy. Len čo zbadala Evelien, živú a zdravú, fakľa jej vypadla z ruky.

„Romy!" Evelien sa k nej rozbehla a z celej sily ju objala. „Nič ti neurobili?"

„Mne? Povedali nám, že si mŕtva!" vyhŕklo z nej. „Ako je možné..."

Evelien sa nadšene usmiala. „Mám oheň, Romy! Môžeme všetkých zachrániť. Dostaneš toľko moci, koľko potrebuješ."

Skormútene pokrútila hlavou. „Energia z ohňa mi nestačí, Evelien. Ja potrebujem jeho úplnú moc, musím ho ovládnuť."

Evelien odkopla fakľu. „Romy, počúvaj ma." Vzala jej tvár do dlaní. „Oheň je vo mne. Ja som oheň života. Stal sa mojou súčasťou. A ja ti dám všetku moc potrebnú na to, aby sme vyhrali túto bitku."

„Čože?" V očiach sa jej mihol drobný záblesk nádeje.

Valkýra jej rýchlo povedala, čo sa stalo a čo jej povedali plamene. Romy lapala po dychu a ku koncu sa začala usmievať. Bolo to dokonalé. Vďaka Evelien sa nemusí báť, že oheň zneužije niekto iný a bude chránený aj pred jej vlastnými zlými rozhodnutiami. Spojí kráľovstvo drakov a ostatných rás spôsobom, aký by inak nevymysleli.

„To je úžasné!" vykríkla naradostene. „Ale... ako to urobíme?"

Evelien si hneď spomenula na Marininu nepríjemnú situáciu. Pozrela na odkopnutú fakľu a pohybom dlane ju zapálila bežným ohňom. Lišiacky sa usmiala. „Plán by sa našiel."

Romy pomaly kráčala dolu po schodoch s horiacou fakľou v ľavej ruke. Priam cítila tú nechutnú túžbu a pocit zadosťučinenia od drakov. Bolo jej z toho zle. Je to pravidlo, že moc spôsobí len zlo? Smrť? Utrpenie?

Nie, uisťovala sa. Je to o tom, že nebola predávaná ďalej. Čím dlhšie má moc jedna generácia, tým horšie s ňou narába. Draci majú pravdu. Je nutné, aby dochádzalo k pohybu. K prechodu na najmladšiu generáciu. Aj ona jedného dňa predá svoju moc potomkom, aby sami rozhodli ako s ňou naložia. A tak to pôjde ďalej a ďalej.

Zastala na kraji odpočívadla, rozhodnutá neurobiť už ani krok. „Mám oheň!" zakričala na nich. „Pustite Marinu!"

Drak sa spokojne usmial. Kývol svojmu poskokovi a ten konečne zložil dýku z upírkinho krku.

Marina padla na zem a odplazila sa ku Gabrielovi. Ten ju zovrel v obrannom objatí a niečo jej šepkal.

„Prines nám oheň, Rosemarie," prikazoval jej rázne drak. „Stále mám čas Marinu zabiť, než niečo urobíš."

Romy už cítila silu ohňa, ktorú k nej posielala Evelien.

Valkýra sa odrazu zjavila na vrchu schodiska. „Chceš sa staviť?" Z rúk jej vyšľahli ohnivé hady a šok ochromil ich nepriateľov na dosť dlhý čas, aby nikomu viac neublížili.