Ukradnutý život

30

Evelien prebral pocit chladu na čele. Ospalo otvorila oči a nad sebou uvidela Kassandru. Milo sa usmievala a prikladala jej na čelo mokrý obklad voňajúci po levanduli.

„Ako sa cítiš?" opýtala sa jej a posadila sa na posteľ k jej boku.

„Ako zbitý pes," odvetila chrapľavo. „Čo sa stalo?"

Princezná odložila obklad. „Odpadla si. Malachi ťa nechcel pustiť a museli sme zasiahnuť. Zavreli sme ho do susednej izby, aby sa aspoň trochu upokojil."

„A ostatní?"

„Sú v poriadku. Marina a Markus dostali zásoby krvi, Romy sme ošetrili nohu a Gabriel je s nimi. O chvíľu budeme podávať večeru a tam si všetko povieme." Podala jej pohár vody. „Napi sa."

Evelien sa nadvihla na lakti a stiahla všetko takmer na ex. Bolelo ju celé telo a oblečenie mala špinavé. Previnilo pozrela na biele obliečky na posteli v neveľkej izbe, kde sa ocitla.

„Priniesla som ti nové šaty." Kassandra ukázala na stoličku oproti. „Osprchuj sa a stráže pred dverami ťa k nám zavedú. A neboj sa, všetko bude v poriadku."

„Ďakujem, Kassie. Teda vlastne Výsosť."

Princezná sa zasmiala. „Aj predtým si ma volala Kassie. Nič sa nezmenilo, ja si na oslovenia nepotrpím. Daj sa do poriadku a o chvíľu sa uvidíme." Zamávala jej a zmizla.

Evelien sa ani nenamáhala uvažovať nad tým, ako môže byť na tomto mieste sprcha. Dopriala si dlhý pobyt pod prúdom teplej vody, obliekla si nádherné biele šaty po kolená a obula si ľahké topánky. Kassandra jej dokonca priniesla aj nové spodné prádlo. Svoje zbrane však nikde nenašla.

Váhavo vyšla z izby a uvidela jediného strážcu v jednoduchých šatách. Usmial sa na ňu. „Tadiaľto," ukázal a viedol ju chodbami do jedálne.

Zvedavo sa obzerala. Prisahala by, že sa nachádzajú v nejakom paláci. Prechádzali cez salóniky, sály a dokonca aj jedno nádvorie. Všetko osvetľovala elektrina a na niektorých miestach oheň.

Strážca jej otvoril veľké dvojkrídlové dvere a ona neisto vošla.

Za veľkým mahagónovým stolom už sedela kráľovná Anwen s manželom. Kassandra sa potichu zhovárala so slúžkou vo vedľajšej miestnosti.

Alexander pri jej príchode vstal, aby ju privítal. „Evelien," oslovil ju terajším menom.

Dávny reflex ju prinútil ukloniť sa mu. Koľkokrát sa s ním Eva stretla? A kde? Než mu stihla tieto otázky položiť, prikvitol Malachi s hlasným dupotom. Uľavilo sa mu, keď uvidel Evelien živú a zdravú.

Evelien zatla päste a jednu mu vrazila. Hánky ju boleli, ale stálo to za to.

„Hej, za čo to bolo?" sťažoval sa a šúchal si líce.

Zafučala. „Za to, že si mi zatajil pár drobností. Už si nespomínaš, Výsosť?!"

Prehrabol si vlasy. „Aha. Tá vec s modrou krvou."

„Ako si mi to mohol zatajiť? Si princom najsilnejšej rasy na tejto planéte!" A keď všetko vyjde najavo, nejaká polovičná valkýra mu bude môcť byť ukradnutá. Na druhej strane si pomyslela, že je to trest za jej predošlú zradu. Vtedy lámala srdce ona, teraz on.

„Ty si jej to nepovedal?" prekvapila sa Anwen. „Prečo?"

Vyceril na ňu zuby. „Ja ti neviem, a vy ste mi prečo nepovedali, že ste slobodní?"

Kráľovnine oči posmutneli. Malachi po nej veľa zdedil, rozhodne viac ako po otcovi. Niektoré výrazy tváre mával navlas rovnaké.

Ako ďalší prišli jeho bratia a Evelien zase pocítila potrebu Ralfa zlynčovať. Rozbehla sa, ale Malachi ju zadržal. „Vydrž. Neskôr ho dorazím ja, platí?"