Ukradnutý život

2

„Oni ti normálne počas večere oznámili, že si kríženec?" neverila vlastným ušiam Marina. „Len tak? Po takmer osemnástich rokoch?"

Evelien prikývla s hlavou v dlaniach. Obe sedeli u Mariny doma a vyjedali koláčiky, ktoré im Kathrine nabalila.

„Neskutočné. Čo si urobila?"

„No čo asi? Zavrela som sa v izbe a rozjímala." Vzdychla. Vôbec nevedela, ako sa s tým vysporiadať. Ešte v ten večer zavolala vojvodkyni Vollanovej, vládkyni valkýr, a ona jej všetko potvrdila. Chránila Evelien už dávno a pravidelne kontrolovala, či sa rodina má dobre. Po celý ten čas bola pripravená zasiahnuť, keby sa niečo stalo.

„A? Pôjdeš do Domu? Pridáš sa k bosorkám? Teda, máš moc navyše, bola by škoda nevyužiť ju."

„To je vážne môj posledný problém." Hodila si do úst jednu sušienku.

Marina spozornela. „Hovoríš o... tej veci? Už je to tu zase?"

„Zase? Ešte stále!" Poklepkala prstami po stole. „Dnes ráno som sa zobudila a toto som si našla na nočnom stolíku." Z tašky vytiahla zápisník a v ňom boli guličkovým perom zaznačené noty.

Marina si to vzala a preštudovala ich. „Hráš na niečo?"

Evelien rozhodila rukami. „V živote som nezahrala jedinú notu." A to bola len špička ľadovca. V nepravidelných intervaloch sa s ňou v noci niečo deje. Objavilo sa to pred pár mesiacmi a Evelien sa už pomaly bála spať. Začalo to tým, že sa jedno ráno zobudila a na vankúši mala fixkou napísané jedno latinské slovo. Incaendium. Nebezpečenstvo. Oheň. Oba významy ju desili. Potom sa zobudila zase a stehno mala do krvi rozryté vlastným nechtom. Bol na ňom nakreslený kruhový znak, ktorý nepoznala. Tri dni ešte krívala, než sa to začalo hojiť. Pokračovalo to rôznymi zápismi na čomkoľvek, čo bolo po ruke. Občas ráno našla náčrty, inokedy nezrozumiteľné slová a teraz aj noty.

„Tak niečo skúsime." Marina ju zaviedla do hudobnej sály jej rodiny. Vo veľkej miestnosti plnej zrkadiel bol klavír, harfa, bicie, elektrické gitary, husle, basy a aj niekoľko stredovekých nástrojov, ktoré Evelien nepoznala.

„Ahoj mami, môžeme si zahrať?" pozdravila Marina svoju matku, ktorá vyzerala ako jej staršia sestra. Práve vstávala od klavíra.

Vysoká upírka sa usmiala a uhladila si čierne vlasy. „Samozrejme. Vitaj Evelien, opäť si nás zásobila koláčikmi?"

„Ďakujem. Áno, máte ich v chladničke." Usmiala sa na ňu.

„To je od teba milé." Hneď sa ponáhľala do kuchyne.

Marina si sadla za naleštené krídlo a pred seba postavila zápisník. Chvíľu si rozcvičovala prsty, potom spustila ľahké tóny.

Evelien so zavretými očami počúvala melódiu. Nič jej nehovorila. „To nie je ono," zastavila kamarátku. „Znie mi nejako... neurčito. Nemôžeš to zahrať na niečom inom?"

Marina ukázala rukou do miestnosti. „Vyber si." Prešla sa pomedzi nástroje. „Čo podľa teba spôsobuje, že nachádzaš ráno tie veci?" Vzala do ruky husle, no hneď ich aj odložila. Na nich to nezahrá.

„Ja neviem. S určitosťou môžem povedať, že tie veci píšem a kreslím ja. Je to môj rukopis." Vyhupla sa na okennú rímsu.

Upírka si nakoniec zvolila jednoduchú flautu a podala Evelien zošit, aby jej ho podržala. „Skúsime to na tomto." Opäť zahrala jemnučké tóny. Tentoraz zneli nádherne. Vznášali sa okolo nich ako pohladenie.