Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~10~

TAEHYUNG
,,Panebože, chlapče, čo sa ti stalo?'' pribehla ku mne zdravotníčka a začala si prezerať moju tvár. Behala po nej očami. ,,Si celý bledý-''

,,Môžete prestať? Neprišiel som kvôli sebe.'' zasyčal som a ona hneď ustúpila dozadu. Ja som sa uhol, aby videla Maličkého. ,,Panebože, chlapče, čo sa ti stalo?'' pribehla k Maličkému. Bože, prečo niekoho takého zamestnali? ,,Nič mi nie je. Poslala ma pani Yang a-''

,,Nič? Chlapče, toto je podľa teba nič? Celú tvár máš bielo-modrú, kruhy pod očami a pani učiteľka vravela, že vraj máš bolesti. No poď, pozrieme sa na to.'' povedala a odišla za svoj stôl. Ukázala Maličkému nech si sadne na lôžko a on tak urobil. Prišla k nemu a pomaly mu vyhrnula tričko. Tá modrina bola cez celé brucho a bola modrejšia, než papuče mojej babky. Posadil som sa na najbližšiu stoličku a znudene si podoprel hlavu rukou. Občas som pokukol po objekte na lôžku.

Zdravotníčka prekvapením zhíkla a v jej očiach sa zháčilo prekvapenie so súcitom. Trochu som sa priblížil, aby som si jeho modrinu poriadne prezrel. Ale musím uznať, že má Maličký úžasné bruško. Bolo priam stvorené pre moje boz- Bože, ty zvrátený úchylák!

Zdravotníčka prešla jemne po Maličkého bruchu a on sykol od bolesti. Zavrel oči a zatínal sánku, aby nezakričal. Bolo zjavné, že trpí, ale nedal to najavo ,,Je to podliate krvou a ešte k tomu napuchnuté. Žalúdku to tiež veľmi neprospelo. Mávaš nevoľnosti?''

,,Len dnes ráno.'' zamrmlal potichu.

,,Koľkokrát?''

,,Č-Čože?''

,,Koľkokrát ti ráno bolo nevoľno?''

,,D-Dvakrát.''

,,Dobre, najlepšie bude, ak po teba prídu rodičia a vezmú ťa do nemocnice.'' povedala zdravotníčka a naťukala to do počítača. ,,Potrebujem vedieť tvoje meno, aby som ti mohla vytlačiť doklad, ktorý predložíš v nemocnici.'' povedala, prestala písať do počítača a pozrela na Maličkého. ,,Nemyslím, že musím ísť do nemocnice, viem sa dať do poriadku aj doma.''

,,To síce áno, ale v nemocnici to bude rýchlejšie a navyše ti to len pomôže. To meno, prosím.'' zostal ticho a pohojdával nohami. ,,Pôjdem nachvíľu von.'' povedal som, vstal a vybehol na chodbu. Viem, že ak by som tam zostal, svoje meno by jej nikdy nepovedal. Ochvíľu sa otvorili dvere a vyšiel z nich Maličký v doprovode so zdravotníčkou. Podala mu dva papiere a rozlúčila sa s ním. Samozrejme aj so mnou. Pomalým krokom sme prišli k triede a vstúpili do nej.

Ruch utíchol. Maličký podal učiteľke menší papier a tá si ho hneď prečítala. Chápavo prikývla a rozkázala Jiminovi, aby mu pomohol s učebnicami. Mňa poslala na miesto. Vtedy Maličký odpadol.