Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~26~

TAEHYUNG
,,Nauč sa konečne že nemôžeš odporovať večne! Každý skurvysyn ako ty takto skončil a ty nebudeš výnimkou!'' skríkol niekto a potom nastalo ticho prerušované tlmenými vzlykmi. Rozbehol som sa za zvukmi a kašľal na učiteľku, ktorá kričala, aby som sa vrátil. Pomáhal som jej totiž kontrolovať funkčnosť hasiacich prístrojov.

Zastal som pred poškoláckou triedou odkiaľ ten krik vyšiel. ,,Hej!'' skríkol som a Yoongi sediaci na niečiom bruchu zdvihol hlavu. Osoba smrkla a potichu zavzlykala.

,,Nemal byť už každý študent doma?'' zavrčal Yoongi.

,,Ako vidíš nie.'' povedal som a začal sa s Yoongim mlátiť.

Namjoon ktorý doteraz sedel na katedre zdrhol. Ľahko som Yoongiho zložil a vyhodil ho na chodbu. Veľmi rýchlo sa rozutekal preč a zostal za ním len prievan.

Podišiel som k Yoongiho obeti a zamrazilo ma. ,,Maličký!'' Rýchlo som mu odlepil ruky od linolea a zapol mu aj tak natrhnutú košeľu.

Na nič nečakal a hodil sa mi okolo krku. Nachvíľu som stuhol, no hneď som sa spamätal a omotal ruky okolo jeho drobného pása. Plakal, veľmi. Nepochybujem, že ak by som neprišiel, neskončilo by to len pri rozopnutej košeli.

Pevne som ho objímal a popritom nasával jeho vôňu, ktorá sa miešala so strachom. Začal som ho hladkať po chrbte a snažil sa ho upokojiť. Zaboril si tvár do záhybu medzi mojim krkom a kľúčnou kosťou, akoby sa chcel schovať.

Takto sme tam kľačali asi päť minút pokým sa pomaly neodtiahol. Odhrnul som mu vlasy z čela a povzbudivo sa na neho usmial. Pokúsil sa mi ho opätovať, no vznikla z toho len pokrčená grimasa.

,,Ďakujem.'' zašepkal a smrkol. Utrel si slzy a pozrel na mňa. ,,Keby-Keby si n-neprišiel.... Tak... Tak b-by ma..'' nevydržal to a nanovo sa rozplakal. Je toho na neho veľa. Už len predstava, že Yoongi ubližuje tomu krehkému telu ma bolí.

Objal si hruď a zavrel oči. Vyzliekol som si mikinu a pomaly ju obliekol tomu malému zajacovi. Bola mu o asi dve čísla väčšia ale vyzeral roztomilo.

Zotrel som mu všetky nové slzy a pobozkal ho na čelo. Inštinkt.