Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~36~

Neviem koľko som tam sedel a plakal, no viem, že hodinu to bolo určite. Aj keď som si myslel, že kvôli šikane už nemám žiadne slzy, mýlil som sa. Zostalo mi ich dosť.

Dážď pomaly ústaval. Za mnou zapraskal konárik a ja som skoro dostal infarkt. Rýchlo som vstal a rozhliadol sa. Nikde som nikoho nevidel, no aj tak som cítil, že tu nie som sám. Opäť pukol konárik, no tentoraz predo mnou.

Čo keď ma tu zožerie medveď?!

Cúvol som o krok. Znova sa ozval šuchot a ja som znova cúvol. Zrazu sa v kroví zjavili žlté oči a ozvalo sa zavrčanie. Na nič som nečakal a rozbehol sa preč.

Uháňal som cez les, aj keď som nevedel kam. Potkol som sa o kameň a spadol na zem. Hneď som sa však postavil a bežal ďalej. Počul som, ako sa niečo valí za mnou. Bežal som pomedzi stromy a nemal v pláne zastaviť, hoci som bežal hlbšie do lesa. Asi, nemám pojem o čase ani smere.

Zrejme to to zviera prestalo baviť, pretože som ho za sebou nepočul. Vybehol som z lesa a do niekoho narazil. ,,Kookie, tu si. Vieš koľko som ťa hľadal a ako som sa o teba bál?!'' vyčítal mi, no mne to bolo jedno.

Objal som ho a schoval sa v jeho náručí. Nachvíľu stuhol, no hneď mi objatie opätoval. ,,Niečo som videl. Chcelo ma to zožrať.'' zamrmlal som mu do hrude a snrkol som. ,,Chcelo ma to zožrať.'' mrmlal som ďalej.

,,Už je to v poriadku. Neboj sa, som tu s tebou.'' šepkal a hladil ma po chrbte. Podlomili sa mi kolená, ale našťastie ma Taehyung stihol zachytiť a tak som nespadol. Chytil ma pod kolenami a lopatkami a niekam začal kráčať.

Ja som mu ruky omotal okolo krku a zavrel oči. Taeho náruč na mňa pôsobila ako uspávanka. Sálalo z nej bezpečie a teplo, keďže jeho telesná teplota je, veľmi pravdepodobne, vyššia ako moja. Cítil som sa v nej chránený a spokojný. Vedel som, že aj keď príde ten obrovský medveď, Taehyung ma ochráni.

Neviem odkiaľ sa berie tá istota, no tak to cítim. Predtým, ako som zaspal, počul som, ako Tae zašepkal: ,,Chýbal si mi.''