Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~7~

Chytil som sa za brucho a vstúpil do triedy. Všetky pohľady padli na mňa. Ani sa im nečudujem, nevyzerám najlepšie a navyše idem neskoro.

Mŕtvolne bledá tvár, na líci mierne zakrytá modrina od facky a obrovské kruhy pod očami, ktoré už nešli zamaskovať. Keby len vedeli, ako ma všetko bolelo, keď som sa ráno skláňal nad záchodovou misou... ,,Preboha, Maličký! Vyzeráte hrozne!...'' zvolala učiteľka. Vy viete ako zlepšiť deň.

,,Prepáčte, nebolo mi dobre.'' povedal som a sadol si na miesto. Otvoril som zošit a odpisoval poznámky. Jednou rukou som si však stále držal brucho. Ignoroval som pohľady spolužiakov a Jimina, ktorý nemusel nič hovoriť, aby som vedel, že ma jeho vypočúvanie neminie. Učiteľka povedala pár slov ohľadom učiva a sadla si za svoj stôl. Spoza okuliarov na mňa hľadela a skenovala ma pohľadom. ,,Maličký, sotva držíte to pero v ruke. Nechcete ísť na ošetrovňu?'' spýtala sa a položila okuliare vedľa triednej knihy.

Pokrútil som hlavou a ďalej odpisoval poznámky. Keď som ich mal dopísané, oprel som sa a zhlboka dýchal. Bolesť v mojom bruchu zase žiada svoju daň. Veľmi bolestivú daň... Učiteľka so zvonením odišla z triedy a ku mne sa otočil Jimin. ,,Čo sa stalo?'' spýtal sa. Pokrútil som hlavou, nebol som schopný slova pretože každé jedno hrozne bolelo. Jimin nahodil poker face a znova zopakoval otázku. ,,Včera... po škole...'' dostal som zo seba šeptom, ale to bolo všetko.

Jimin našťastie pochopil a zazrel na šikanátorov. Počul som ako sa zasmiali a tľapli si. Pevnejšie som si objal brucho a zataľ zuby. Vytváraný tlak na môj žalúdok síce pomáhal k tomu, aby som sa opäť nepovracal, ale tlačil na modrinu, ktorá naozaj bolela a tak môžeme povedať, že mi to vôbec nepomáhalo. Keď Jimin odišiel mimo triedu, asi na záchod, vážne neviem, tak na mňa šikanátori začali pokrikovať. Boli to urážky tipu: ,,Maličký, z prvého sexu ťa bolia črevá? Čudujem sa že zadok nie!'' alebo ,,Dúfam že sa nám tu nerozmnožíš! Nechceme ďalších ako ty!'' niektorí spolužiaci a spolužiačky sa na tom extrémne zabávali s nimi.

Úspešne som ich odignoroval a venoval sa utíchaniu bolesti žalúdka. Ani som si nevšimol, že mi Jimin vymenil učebnice a zošity. Vďačne som sa na neho usmial.

Sadol si na miesto a začal sa učiť. Zopakoval som jeho pohyby, hoci mi to trvalo dosť dlhú dobu. ,,Maličký, vyzeráte príšerne. Mali by ste ísť na ošetrovňu.'' povedala učiteľka, ktorá sa z ničoho nič objavila pri mojej lavici. Neuveríte, ale ste druhá, ktorá mi to povedala. ,,Je mi dobre, naozaj.'' povedal som, aj keď to bola dosť chabá námietka.