Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~59~

JUNGKOOK
,,Zajačik, dostaň to zo seba.'' povzbudzoval ma Taehyung, keď ma už tretí krát naplo, ale nič zo mňa nevyšlo. Len vzlyk. Vzlyk plný zúfalstva. Ešte stále nahnutý nad misou som sklopil poklop a sadol si naň. Vložil som si hlavu do dlaní a zavrel oči. Napadali ma len otázky typu Prečo sa to deje práve mne? Je mi snáď súdené, aby ma nikto nemal rád? Nikomu som predsa neublížil, vždy som žil tak, ako ma vychovala mama...

Ach, mama, mal by som jej dať vedieť, že som v poriadku. Nie, ty nie si v poriadku. Aj tak by som jej mal zavolať. ,,Taehyung?''

,,Áno?'' Aj keď bol pri mne celú dobu, mal som pocit, že odišiel. Že ma opustil aj on. ,,M-Musím zavolať mame.'' pozrel som mu do očí. Do tých hnedých očí s upokojujúcim účinkom. ,,Neboj sa, napísal som jej z tvojho telefónu, že si so mnou a nech si nerobí starosti.'' pokúsil sa o povzbudivý úsmev, ktorý sa mu síce podaril, no nemal povzbudivý účinok.

Skôr mi prišiel typu Bože, to je úbožiak. V podstate mal pravdu. ,,Vďaka.'' zašepkal som a vstal. Moje kroky mierili k umývadlu, nad ktorým viselo zrkadlo. Vyzerám príšerne, podpísal sa na mne život. Zaprisahal som sa však, že už nepreroním ani jednu slzu, ak na to nebudem mať pádny dôvod.

,,Taehyung, ako to so mnou môžeš zvládať? Ako to, že si stále so mnou a nemáš niekoho lepšieho?'' spýtal som sa ho, keď prišiel ku mne a zozadu ma objal. ,,Pretože mám to najlepšie.'' hľadel na nás v zrkadle a ja som sa nad tým pohľadom jemne usmial. Vyzerali sme ako šťastný pár. Bohužiaľ sme ním neboli kvôli veciam, ktoré sa nám diali. Na tú sekundu to však bol pekný pohľad.

Len tak, bez starostí, strachu a obmedzení. Bez bolesti, sklamania a falošných ľudí. Ale znie to až príliš pekne na to, aby to bola realita. A ona to ani realita nebola. Všetko sa to odohrávalo v mojej mysli, v mojom sne. Lepšie povedané, som chorý. Som blázon.