Think Possitive [kth•jjk•Dokončené]

~16~

Otvoril som dvere a naskytol sa mi pohľad na učiteľku sediacu za stolom. Poškolácka trieda bola prázdna a nebol v nej ani náznak niekoho iného.

,,Akurát načas. Sadnite si a vyberte si pero.'' povedala učiteľka a ukázala na druhú lavicu pri okne. Moje bežné miesto v triede. Sadol som si na miesto, ktoré ukázala a vybral si z tašky pero.

Položila predo mňa tri papiere a postavila sa vedľa mňa. ,,Tu sa podpíšte, tu napíšte dátum a tu nadpis. Napíšete mi esej o tom, ako sa správať počas hodín. Máte na to celý týždeň.'' ukazovala po papieri až nakoniec zastala pri kolónke, kde by malo sedieť moje meno.

Polovica školy, taktiež väčšina učiteľov, nevie moje meno, keďže som na začiatku roka poprosil riaditeľa, aby ho nevravel, takže som veľmi premýšľal o tom, čo tam napíšem. Nakoniec som tam jednoducho napísal Maličký a ďalej to už neriešil.

Učiteľka si sadla za katedru a čítala si knihu. Občas ma očkom skontrolovala, ale viac mi nevenovala pozornosť.

Hľadel som na tie tri strany papiera a rozmýšľal, čo mám napísať. Vzdychol som a pustil sa do písania. Na začiatku každého školského roka nám vždy čítajú školský poriadok, takže som si odtiaľ mohol niečo požičať.

Lovil som v mysli a snažil sa nájsť aspoň dva body zo školského poriadku, ktoré by som sem mohol napísať. Nakoniec mi do mysle vbehli rovno tri a ja som začal písať ako o život. Každý som poriadne rozpísal, aby sa nepovedalo, že som to odflákol.

Učiteľka vstala a začala sa prechádzať popri mne. Občas pri mne nachvíľu zastala a prečítala si text na papieroch, no zase sa vrátila k stolu a čítala. Napísal som poslednú vetu a odniesol esej učiteľke. Tá si ju pozorne prečítala a nakoniec na mňa pozrela.

,,Veľmi dobre, Maličký. Vidím, že vám písanie esejí ide. Je možnosť mať lepšie výsledky, ak ich napíšete viac. Môžete ísť, váš čas uplynul.'' povedala a vyhnala ma z triedy. Zamkla za mnou a odišla preč. Napravil som si tašku na pleci a odišiel domov. Cestou som z diaľky uvidel Yoongiho a Namjoona ako niekoho mlátia. Vzal som preto do ruky kameň.

Opatrne som sa k nim priblížil a omráčil ich ním. Spadli na zem ako vrecia zemiakov a ostali tak. Nech som zachránil hocikoho, je mi to dlžný.

Pustil som kameň z ruky a zhlboka sa nadýchol. Dúfam, že som ich nezabil, nebola to najslabšia rana.

,,Maličký?'' ozvala sa obeť. Ostal som prekvapene stáť.

,,Ty?''