Zdivočený

33# tieň-Priatelia a ich príbehy

Dobehol som ku kraju lesa a sadol si na kmeň padnutého starého stromu. Lomcovala mnou zúrivosťou. Hneval som sa na Niriu a Dalassa, že ma nepočúvli. Hneval som sa na Fredericka, ktorý nás sledoval, no neskoro zakročil. A bol som priam vytočený zo seba samého. Ublížil som jej! Mohol som ich zabiť! Kurva! Oni si vôbec neuvedomujú, čoho všetko som v tom tele schopný. Neovládateľný. Divoký. Zúrivý. Nebezpečný. Netuším, ako vyzerám, no rozhodne nie som ani človekom, ani vlkom. Je to niečo beštiálne. Krvilačné zviera.

„Vypadnite!" zavrčal som ani na nich nepozrel. Vedel som, že sú obaja za mnou. Cítil som ich. Aj počul ich kroky, keď sa za mnou ponáhľali.

„Nevyháňaj nás, Roxian," prehovorila mäkko Niria.

„Mrzí nás, že sme ťa nepočúvli. Za to všetko môžem ja. Bola som zvedavá a bála som sa... Bála som sa, že možno sa chceš vytratiť a niekoho zabiť. Viem, že to bolo odo mňa hlúpe. Len som nechcela, aby sa niekomu niečo stalo, aby ťa chytili. Veľmi, veľmi ma to mrzí. Nevedela som, čo cez spln prežívaš. A stále tomu úplne nerozumiem, ale už by som to neurobila. Som hrozná! Prosím, prepáč mi," tliachala a prisadla si ku mne.

„Niekoho zabiť?" zmätene som pozrel pred seba.

„Však ani netuším, kde sa tí bastardi skrývajú. Navyše v okolí nie je nohy. Varoval som vás len pre vaše bezpečie. Nechcel som," zavrtel som hlavou, nedokončiac vetu.

„Toto? To nič nie je, Roxian. Popravde, zaslúžila som si to. Takže sa tým naozaj netráp. Ani to nebolí," mávla rukou.

„Nechceš nám to už radšej vyklopiť?" posadil sa ku mne Dalass z druhej strany a položil mi ruku na plece.

„Prečo? Je to moja vec!" odsekol som.

„Možno áno, ale drží ťa to späť. Ubližuje ti to. Každý máme za sebou nejakú minulosť, niečo, čo nás poznačilo. Je len na nás, ako sa s ňou vyrovnáme. Ale nie je dobré a ani zdravé dusiť to v sebe a zostávať v minulosti zaseknutý. A na to sú priatelia, Roxian," pozrel mi Dalass do očí.

„Sme tvoji priatelia, nech si o nás myslíš, čo chceš. Môžeš sa na nás spoľahnúť. Chceme ti pomôcť."

„Priatelia okolo mňa zomierajú," zamrmlal som, mysliac na Cléanta. Cítil som, ako sa Niria dotkla mojej ruky.

„Nájdem spôsob, aby nikto z nás nezomrel! Pozri, prežili sme úlomky temnoty. Spoločne! Sám si mi nedávno povedal, že nemám blbnúť a skúsiť to. Tak sa nám skús zdôveriť."

„Nie je s čím!" vyprskol som a striasol ich ruky. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Zabili ich. Povraždili ich! Moju rodinu aj Cléanta. Uväznili ma a násilím mi vytrhli vlka. Koniec príbehu!"

Niria sa prudko nadýchla. Dalass nepohol ani brvou. Až potom som si uvedomil, čo som povedal. Kurva! Nechcel som im to vytárať. Nechcel som počuť ich prázdne slová. Frustrovane som si prehrabol vlasy a mimovoľne prešiel bruškami prstov po jazve na tvári.

„Zabili ti rodinu aj kamaráta?" zašepkala čarodejnica.

„Preto ťa tak zaujala Noc sviec," pridal sa Dalass. Povzdychol som si.

„Chcel som sa len rozlúčiť. Nemal som príležitosť. Po ich smrti ma odvliekli ku Goranovi a potom... Ani neviem, prečo som sa potom nevrátil."

„Preto zabíjaš jeho vojakov. Vzal ti vlka a ešte aj zabil rodinu. Ale to je šialené! Ako je možné, že si to nikto nevšimol, že ho nikto s útokmi nespája?! Musela byť predsa nejaká pátracia akcia. Niečo také musí za sebou zanechať stopu!" rozhodila Niria rukami, že mi nimi skoro šľahla po tvári. Potom pozrela na kitsune.

„Tak preto si súhlasil, Dalass! Dočerta, teraz sa cítim tak trápne! To je naozajstný dôvod ísť za Callistou. Pripadám si teraz ako najväčší sebec na svete. Cítim sa príšerne. Mrzí ma to, Roxian! Všetko ma to veľmi mrzí," zopakovala Niria a pevne ma objala okolo pása. 

Prekvapene som zažmurkal a nechápavo pozrel na Dalassa, no ten sa len usmial. Pozrel som späť na Niriu a chvíľu nebol schopný pohybu. Nepamätám si, kedy ma naposledy niekto objal. Teraz nemyslím, keď som sa po sexe s niekým túlil a oddychoval po divokej noci. Myslím takto. Tak, ako ma teraz objímala Niria.

„Bude to dobré, Roxian! Tvojho vlka už nejako vrátime, to ti sľubujem! Aj keby som to kúzlo mala sama pohľadať v každej knižnici na tomto kontinente aj na inom a potom ho predviesť," mrmlala. Rozpačito som ju pohladil po vlasoch, stále šokovaný jej gestom.

„Ja som len chcela, aby moji rodičia trochu zmenili pohľad. Ľúbim ich, ale nedokážem žiť podľa ich pravidiel a nadiktovanej budúcnosti. Kedysi bola mojou oporou teta. Chápala, že nezapadám medzi ostatných a veľa ma naučila. Dala mi slobodu prejaviť sa a realizovať," povzdychla si.

„Keď zomrela, rodičia si mysleli, že sa konečne vpracem do kože, ale ja som nemohla. Provokovala som ich a zaplatil za to niekto mi blízky. Moji priatelia... Neznášajú ich, pretože sú iní. Nezapadajú do ich mozaiky. Utiekla som, aby som od Callisty získala niečo, čo by mi pomohlo zmeniť ich názor. Na tie hlúpe zásnuby, na mňa a môj život."

„To je celkom hlúpe riešenie," poznamenal Dalass.

„Však?" zaskučala Niria, pustila ma a vložila si hlavu do dlaní.

„Zbytočne by si prišla o niečo cenné a ešte darovať to takej ropuche."

„Prečo ju tak nemôžeš vystáť?"

„Pretože je to falošná sebecká ježibaba! Na tento kontinent som prišiel predvádzať svoje umenie, ale viete, ako to býva. Začiatky sú náročné. No, všimla si ma Callista a dala mi ponuku pracovať pre ňu ako Sprievodca. Mal som zúfalých ľudí a bytosti vziať k nej, aby im pomohla. Platila dobre a pre začínajúceho umelca to bola skvelá práca. Mohol som cestovať, vzdelávať sa, venovať sa svojmu umeniu a pomáhať ľuďom za menšiu odmenu pre Callistu. To som však netušil, čo je za tým a že tie drobnosti nestačia." 

Zhlboka sa nadýchol.

„Raz som v jej skrýši narazil na jedného z klientov, ktorých som jej doviedol vtedy pred mesiacom. Nestačila cena, ktorú priniesol a musel si to odmakať u Callisty v posteli! A nebol jediný. Postupne som zistil, že má takto dvoch milencov a jednu milenku a niekoľkí ďalší dlžníci jej robili sluhov. Pohádali sme sa a ja som odišiel. Prisahal som, že už nikdy k nej nikoho neprivediem a každého potencionálneho klienta, na ktorého narazím, odhovorím. Až kým ste neprišli vy."

„Preto si chcel vedieť tie dôvody. Nechcel si nás k nej vziať pre naše vlastné dobro," zamrmlal som.

„Ja som mohla ujsť, vlastne aj utekám, ale Roxianovi sa vlk len tak nevráti," pridala sa Niria. Dalass prikývol.

„Možno je dobre, že sa cez splň meníš na zviera, Roxian," poznamenal. 

„Čo je na tom dobré?"

„Znamená to, že tvojho vlka ti nevzal úplne. Niekde tam je, ale nedokáže sa plne prejaviť. Takže nádej tu je. A tiež si myslím, že aj veľká šanca."

Mlčali sme a hľadeli na krajinu pred sebou. Dokonca ani Niria netrkotala. Dračie deti sa venovali vlastným životom. Každý mal nejakú prácu. Na lúke sa hrali mláďatá a nahlas kričali, smiali sa a výskali.

Medzi prstami som žmolil steblo trávy. Dalass má pravdu. Každý z nás má svoju minulosť. Každý prežil niečo, čo mu ublížilo, čo ho zničilo a zanechalo jazvy. Niektorí aj viditeľné, no väčšina so sebou nesie tie neviditeľné. Pre Dalassa je to láska a sklamanie. Pre Niriu odlišnosť a strata. A pre mňa prázdnota a smrť. Je však dôležité vstať a kráčať ďalej. Ja som vstal, ale nevykročil. Ani neviem, či dokážem ten krok urobiť.