Zdivočený

39# tieň-Pravde do očí

Utekal som do lesa za naším domom. Vlk. Musím nájsť vlka! Ale ako? To mi moje podvedomie chce povedať, aby som šiel do svojej dediny? Ale prečo? Načo? Tam mi ho ani nevzali... 

Spomalil som, keď som narazil na známu čistinu s menším pokrúteným, no košatým dubom. O dub sa opierala chrbtom ku mne postava. Nevedel som či si mám vydýchnuť od úľavy, alebo sa začať báť. Možno sa dozviem niečo, čo mi pomôže. Hlavne nesmiem zabudnúť, kto som a prečo som tu! A musím sa hýbať. Rýchlo. Ako tu vlastne plynie čas?

K tomuto dubu sme chodili len ja a Lothian. Bol príliš ďaleko, aby sa sem obťažovali chodiť decká z dediny. No, my sme tu mali aspoň pokoj. Ak tu teraz niekto je, musí to niečo znamenať. Odhodlane som pristúpil k dubu.

„Hej!" zakričal som na postavu a zastal pár metrov od nej. Otočila sa a vyšla z tieňa.

„Kurva!" vypadlo zo mňa.

„Trefné," odfrkla postava a zložila si zlatú prilbu.

Hľadel som na seba samého z mäsa a kostí. Ale zároveň som to nebol ja. Toto podvedomé ja malo na sebe modro-zlatú uniformu člena stráže na kráľovskom hrade. Vlasy malo kratšie, bradu zdvihnutú, postoj vyrovnaný a sebaistý. Tvár mu nehyzdila jazva cez celé líce a aj krk vyzeral byť nedotknutý. Bol čistý, svieži a zafírové oči iskrili. Otváral som a zatváral ústa, premeriavajúc si postavu pred sebou.

„Pozri, čo si zničil, Roxian!" ukázal na seba.

„Keby si nebol taký pomalý a slabý. Rodina sa na teba spoliehala, potrebovala ťa! Nedokázal si ochrániť ani jediného člena. Nechal si ich povraždiť," zavrčalo po mne dvojča. Akoby mi bolo vylepilo.

„Vieš, akú skvelú budúcnosť sme mohli mať? To, čo si pred chvíľou videl bol len úlomok. Mohli sme mať rodinu, lásku aj priateľov. Splnili by sme si sen. Ver mi, že k strážam by sme sa dostali. Boli by sme najlepší. A šťastní. Mohol sa z nás stať hrdina. Ale ty si všetko posral!

Moje dvojča do mňa nahnevane strčilo a ja som spadol na zem.

„Úbožiak," šteklo.

„Keby si si aspoň nedal vziať vlka! Dovolil si, aby ťa zlomili! Slaboch! Mal si radšej zomrieť, ako toto dopustiť. Aspoň by si zachránil viacerých vlkov. Keď sa ti aj konečne zázrakom podarilo ujsť, nie aby si im pomohol! Ty, sebecký bastard, si myslel len na pomstu a slobodu. Zaslúžiš si byť bez vlka. Zaslúžiš si zomrieť."

Vytiahol som meč, no ten rýchlo narazil na meč môjho dvojčaťa. Nebezpečne sa zasmialo.

„Nemal som na výber!" zreval som, hoci som si bol vedomý, že má pravdu. Bol som pomalý, slabý. Nedokázal som pomôcť svojej rodine. Goran vďaka mne videl, že tá kliatba je možná. Viem, že to bola pravda, ale počuť ju nahlas bolelo ešte viac.

„Mal si na výber! Zabudol si na to, čo je správne. Zabudol si na láskavosť a čestnosť. Stal sa z teba zbabelec a sebec! Zabíjal si nevinných!"

„Nie!"

Šermovali sme, no čo som zaútočil, on hravo vykryl. Čo zaútočil on, to som zablokoval. Vedeli sme predvídať svoje pohyby, pretože sme boli len jeden. Tento boj nemal konca kraja. Nemôžeš predsa vyhrať sám nad sebou. Lapal som po dychu, no dvojča sa neunavilo.

„Čo na tebe také dobré dievča ako Niria vidí? Vôbec si ju nezaslúžiš. Chceš jej pokaziť život?"

„Prestaň!" zavrčal som a zahnal sa, no dvojča s ľahkosťou uskočilo.

„Ty to nevidíš, však? To, čo sa z teba stalo?" zachmúrilo sa špičkou meča mi zdvihlo tvár.

„Ukážem ti to."