Zdivočený

35# tieň-Nelúčime sa navždy

Dalass sa do hniezda nevrátil. Celú noc bol preč. Objavil sa až na obed, vysmiaty od ucha k uchu. Nadvihol som obočie.

„Ako bolo?" rypol som do neho.

„Skvelo! Sledovali sme gryfy. Poviem vám, tie tvory sú úžasné! Síce som sa teraz k nim nepriblížil, pretože vyzerali trochu nervózne a nechcel som ich provokovať. Tiež mi Frederick povedal, že za morom sú draky. Skutočné draky. Sľúbil, že aj za nimi ma niekedy vezme. Toto údolie je tak parádne," odpovedal Dalass nadšene.

„To ste boli vonku celú noc?" nevinne sa opýtala Niria.

„Nie tak úplne. Navečer mi ukázal jaskyňu, kde sídli párik fénixov a samička momentálne sedí na vajíčkach. No a na noc som zostal vo Frederickovom hniezde."

„Takže vy dvaja-?" pokračovala v otázkach, no Dalass prevrátil očami.

„Je príliš skoro hovoriť o nás dvoch," zamrmlal.

„Mimochodom, zajtra by sme už mohli odísť. V tom meste mám ešte nejaké povinnosti. Frederick sľúbil, že dnes vezme so sebou jednu hliadku a preletia kaňonom, aby zistili, či je bezpečný a nečakajú nás žiadne príšery. Pešo trvá cesta kaňonom zhruba deň. Ďalší deň nám bude trvať cesta do samotného mesta,"

„Och, ty si s ním už o tom hovoril?" nadvihla Niria obočie.

„Áno."

„Myslela som, že tu budeš chcieť ešte zostať. Vieš, kvôli nemu," povedala opatrne.

„Vrátim sa," odpovedal. Vymenil som si s Niriou veľavravný pohľad. Dalass zaskučal a sadol si k nám.

„Dobre, uznávam. Medzi mnou a Frederickom niečo je. Ale je príliš skoro robiť akékoľvek závery. Nebudem klamať, priťahuje ma, ale nemám poňatia, ako sme na tom. Nechám tu rozrobenú prácu, aby som mal výhovorku vrátiť sa a možno sa niečo stane. Netuším čo, ale hádam niečo, čo mi povie viac o celom tomto šialenstve." 

Niria Dalassa pevne objala. Ja som ho štuchol do boku.

„Že ty sa nás chceš len zbaviť?" 

Dalass vyprskol do smiechu.

„Nie je to očividné?" 

Na druhý deň sme sa rozlúčili a poďakovali klanu. Druhýkrát. Tiež sme sa ospravedlnili za skoré nečakané vpadnutie. Lýdia sa zasmiala a len mávla rukou. Sme tu vítaní. Kedykoľvek.

Znovu sme prechádzali kaňonom, ale teraz som nemal ten čudný pocit, že je tu príliš veľké ticho. Dalass sa snažil s Frederickom rozprávať, ale mal som dojem, že sú obaja príliš rozpačití. Snažili sa, ale tá trápna atmosféra sa niesla nad nami. Niečo sa medzi nimi stalo.

„Nezdajú sa ti čudní?" zašepkala mi Niria do ucha tak potichu, že to ani drak pred nami nemohol počuť.

„Všimla si si," odvetil som rovnako potichu.

„Neviem, či mi to príde rozkošné alebo sa chcem vytratiť," zamrmlala. Potlačil som smiech.

„Súhlasím."

Okrem trápnej atmosféry nás nič iné v kaňone nečakalo. Prešli sme ho bez problémov, hoci všetci sme sa nepríjemne striasli, keď sme prechádzali miestom, kde sa to všetko mohlo zle skončiť, nebyť Nirie a Dalassa. Keď sme vyšli z kaňonu, slnko začínalo zapadať.

„Mal by som zostať, aby som dal na vás ešte pozor. Nepotrebujem, aby ma Lýdia strhla z kože, že som nepočkal do rána, kým ste úplne neopustili hranice," navrhol Frederick a vošiel si do červeno-hnedých vlasov.