Zdivočený

22# tieň-Krásny lišiak

„Dobre. Sedí pri bare. Ideme za ním?" otočila sa na mňa Niria.

Lišiak nedávno ukončil svoje vystúpenie a teraz spievala mladá žena. Čarodejnica kývla bradou smerom k baru. Pozrel som tam a skutočne. Na stoličke sedel umelec a veselo sa rozprával s barmanom. Neďaleko neho sa chichotali akési dievčatá. Zjavne naberali odvahu osloviť ho. Povzdychol som si. Mali by sme si ho odchytiť skôr ako ony, pretože inak sa k nemu dnes už nedostaneme.

Vstal som od stola a zamieril ku kitsune, keď ma Niria potiahla za zápästie. Nechápavo som nadvihol obočie. Nechcela ísť pred chvíľou za ním?

„Čo mu povieme?" pípla.

„A čo ja viem? Opýtame sa na tú čarodejnicu. Preto sme za ním aj prišli, nie?"

„Ale je to umelec, Roxian! Nemôžeme za ním len tak prísť!" prekrížila si ruky na prsiach a nervózne si zahryzla do pery. Vyprskol som do smiechu.

„Nerobilo ti problém vyskočiť k nemu na pódium a vyzliekať ho očami, tak čo je? Myslím, že toto je tá ľahšia časť. Navyše až taká celebrita to nie je," kývol som hlavou. Bol som skoro pri ňom, keď sa postavilo jedno z tých dievčat. Zazrel som po nej a ona si nechápavo zase sadla. Vyskočil som na stoličku vedľa Dalassa. Niria nervózne prešľapovala vedľa mňa nevediac, čo s rukami. Lišiak sa otočil a premeral si nás. Po tvári sa mu rozlial úsmev.

„Ale? To je milé prekvapenie. Moja krásna tanečníčka," usmial sa na Niriu, dotkol sa jej ruky a priložil si ju k perám. Niria očervenela a takmer od šťastia skolabovala. Vydala zo seba niečo medzi tichým zapišťaním a chichotom. Prevrátil som očami. Dalass na ňu veselo žmurkol. Potom upriamil zrak na mňa.

„A my dvaja sme sa tuším už tiež stretli, však?" Prekvapene som zažmurkal. Priam som cítil Niriin šokovaný pohľad. Ako si ma môže pamätať? Stretli sme sa len raz. Jediný raz v Lotose.

„Na chvíľku," odvetil som.

„Dnes si bol úžasný. Nie, že v iné dni by si nebol. Ty si vždy úžasný," nervózne sa zasmiala Niria. Dalass na ňu s úsmevom pozrel, odtiahol stoličku vedľa seba a ponúkol jej miesto. Niria sa nenechala dvakrát prosiť.

„Ďakujem. Aj ty si bola úžasná! Páčiš sa mi. Nečakala si na pozvanie, jednoducho si sa chcela ku mne pridať a spraviť šou, a to si aj urobila. Máš odvahu aj talent. Ako sa voláš?" 

„Ď-ďakujem. Som Niria," zastrčila si neviditeľný prameň za ucho. 

„Teší ma, krásna Niria. Moje meno je Dalass," usmial sa.

„A kto je tvoj milý priateľ? Síce sme sa už stretli, ale nikto nás nezoznámil," opäť mi venoval pohľad. Jeho oči zaiskrili.

„Záleží na mojom mene?" prekrížil som si ruky na prsiach. Niria stuhla, no Dalass sa hrejivo usmial.

„Niekto ti ho vybral pre určitý dôvod. Meno je časť tvojej identity, časť toho, kto a kým si. Takže áno, záleží. Rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorí meno majú. Je to sympatickejšie, ako zhovárať sa s niekým, kto niečo také zamlčí. Navyše, keď niekto odmietne sa slušne predstaviť, môže skrývať aj iné tajomstvá, ktoré nechce, aby niekedy vyplávali najavo. A tieto tajomstvá sú nechutne špinavé." 

Prekvapene som zažmurkal. Lišiakov úsmev bol síce hrejivý, no slová ostré ako čepeľ. Je opatrný. Povzdychol som si. Prečo všetkým tak záleží na tom, ako sa volám? Chápem, že je to úplne bežná otázka, no kedykoľvek sa ma niekto opýta na meno, napadne mi, že ho dávno pozná a len ma chce donútiť mu ho povedať. Akoby to malo nejaký skrytý význam, ktorému som nerozumel.