Zdivočený

7# tieň-Útek

Sedel som v kúte a objímal si nahé ramená. Keď mi došli hlasivky aj slzy, schúlil som sa do seba. Vzali mi ho. Vytrhli mi môjho vlka. Bez neho nie som ničím. Nikam nepatrím. Dokonca ani medzi ľudí nie, pretože moje zmysly sú stále ostrejšie. Trhane som sa nadýchol.

Skurvení bastardi!

Vrahovia. 

Zlodeji. 

Tyrani. 

Beštie. 

Netvory. 

Nenávidím ich! Všetkých do jedného ich nenávidím a zabijem ich!

Och, áno! Pekne postupne. Budú trpieť tak, ako som trpel ja. Urobím všetko preto, aby dostali, čo si zaslúžia. A ten sadistický sviniar príde na koniec. Ako čerešnička na torte. Bude ma prosiť o milosť. Bude sa zvíjať podo mnou a prosiť, aby som ukončil jeho mizerný život. Neprestanem. Neprestanem, kým si neuvedomí, čo mi urobil. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, bude mi potešením. Nech potom aj zhorím v pekle! Oni tam budú tiež a budem ich nočnou morou. Už viac nemám, čo stratiť. Vzali mi úplne všetko.

Zhlboka som sa nadýchol a utrel si tvár do chrbta ruky. Pomstím sa. Ale musím konať opatrne. Nie impulzívne! Žiadny nepremyslený, divoký krok. Nemôžem si to teraz dovoliť. Dali mi dole golier. Myslia si, že som bezmocný. To je dobre. To je veľmi dobre. Zaťal som polámané nechty do dlaní a dýchal. Nútil som sa do chladného pokoja. Musím si to všetko premyslieť. Žiadne výbuchy zlosti. Ešte nie. Nesmiem sa unáhliť, aby som neurobil chybu.

Mrazivý pokoj je niekedy nebezpečnejší ako ohnivý odpor. Pamätám si, ako som sa krčil pred otcom, keď mi vynadal. Kričal. No, zďaleka som sa tak veľmi nebál, ako keď sa nahnevala mama. Jej chladná tvár a ticho. Nekričala. Jej hnev bol ako ľad. Ten mrazivý pokoj, kedy som okolo nej chodil po špičkách. Dokonca aj môj otec sa vtedy držal od nej ďalej. Nikdy sme nevedeli, čo urobí.

Ponoril som sa do seba a stíchol. Nútil som sa sústrediť, rozmýšľať. Goran mi vzal vlka. Urobil to tou čudnou palicou. Z nej vyšla tá kliatba. No, ani ten sadista si nie je istý, či som oňho skutočne prišiel. Chce počkať do splnu. To je asi o dva týždne. Aspoň myslím. Dovtedy som si istý, že ma nechá nažive. Len aby videl výsledok experimentu. Mohol by som to vzdať. Bolo by to ľahké. Iba tu sedieť a čakať na svoj koniec. No, je tu malá nádej, že spln mi pomôže vlka vrátiť. Moje zmysly sú stále ostré. O ne som neprišiel. Možno je to znamenie. Goran sa to však nesmie dozvedieť! Nie, nevzdám sa. Vydržím!

Pre seba som sa uškrnul. Ak by som sa vzdal, kto by spravil týmto monštrám peklo zo života? Správne. Moja myšlienka, ktorá ma udržuje pri zmysloch. Utečiem. Ešte nie je všetko stratené. Nedovolím Goranovi zistiť, či sa mu pokus podaril. Viem, že nie. Cítim to! Možno som prázdny, ale vlk ma neopustil úplne. Teda, pevne v to dúfam. No, potrebujem vypadnúť. Ó, áno! A potom ich nájdem. Všetkých. A zabijem ich.

***

Dovolil som si počkať len pár dní. Hojil som sa, čo je tiež dobré znamenie. Ďalšia vlčia schopnosť, ktorá mi zostala. Goran sa odvtedy ani raz neukázal. Nikto sa so mnou nerozprával, len mi pohodili raňajky a vodu. Pozorne som ich sledoval z opačného konca cely. Nehovoril som, nijako sa netváril, nechúlil sa do klbka, ani sa nepokúšal o útek. Iba ich pozoroval, opretý o stenu. V tichosti som zbieral sily. Opakoval som si cestu, ktorou som sa sem dostal. Upokojoval splašené srdce. Tíšil krvilačnosť. Bolo to ťažké. Príliš ťažké a lákavé. Chcel som ujsť. Každým dňom som sa premáhal viac a viac. Ale stále som vyčkával. Celý čas som sa správal až príliš pokojne.