Zdivočený

32# tieň-Nočné odhalenia

Dalass strávil pri Frederickovi niekoľko dní aj nocí. Liečitelia ho nevyháňali. Vedeli, že by to bolo zbytočné. S Niriou sme za ním zašli každý deň, uistiť sa, či vôbec jedol. Vždy si nás pobavene premeral, zavrtel hlavou a keďže my dvaja sme túto odpoveď očakávali, vždy sme mu niečo doniesli.

Niria sa medzičasom venovala deťom a liečiteľom. Ja som sa začlenil medzi vojakov. Boli to nároční súperi, no to sa mi páčilo. Keď sa totiž dokážem ubrániť dračiemu dieťaťu, zvládnem bojovať proti akejkoľvek hrozbe. Tiež som sa pridal k lovcom na mori.

Frederick sa prebral, no aj celý ďalší deň musel preležať na lôžku. Dalass bol stále pri ňom a keď sme ich prišli pozrieť, boli pri sebe veľmi blízko. Akonáhle nás zbadali, rázne sa od seba odtiahli akoby sa popálili a ich líca nabrali červený odtieň. Rozpačito sa usmiali a odvrátili tváre. 

Myslel som, že som si pomýlil lôžko. Po prvýkrát som videl toho zvera usmiať sa. Čo usmiať. Chechtal sa a podpichoval s Dalassom celý čas, čo sme tam boli.

Dalass ho už s celou situáciou oboznámil. Frederick poďakoval mne aj Nirii za záchranu. Nerozumel som, prečo ďakuje mne, keď som nič neurobil. 

Bolo čudné vidieť ho takto. Zväčša ma prebodával pohľadom, niečo po mne štekol a vyhýbal sa môjho pohľadu. Bol protivný. Ale teraz? Akoby sa v ňom niečo roztopilo.

V jeden deň, keď som bol v plytčinách a striehol na ryby, sa Niria sa posadila na pláž aj so skicárom v ruke. Pobavene som zavrtel hlavou a vrátil sa k lovu. Nie je také jednoduché uloviť rybu kopijou. Niektoré z dračích detí to robili ako ja, iné zlietali z oblohy a do pazúrov zovreli svoju korisť. 

Nešikovne som bodal do vody, ale ryba mi ušla. Zahrešil som. Dračí muž vedľa mňa sa rozosmial a víťazne žmurkol, keď sa mu na hrote mykal úlovok. Pohodil som hlavou a vrátil sa k rybárčeniu. No aj po hodine som nechytil ani jednu rybu. Povzdychol som si a vyšiel na breh. 

Medzičasom si k Nirii prisadol aj Dalass a zvedavo jej nazeral cez rameno. Frederick asi niekam odletel, keď neboli spolu.

„Čo robíte?"

„Niria ťa nakreslila," žmurkol Dalass. Šibol som po nej pohľadom.

„Och, nie tak ako Dalassa. Nie je to tak úplne tvoj portrét. Iba som," začala rýchlo vysvetľovať Niria, no vytrhol som jej skicár. Vykríkla na protest.

Hovorila pravdu. Díval som na kresbu, ktorú urobila. Bolo na nej more, pár dračích letcov nad ním a v diaľke pár rybárov. Najbližšie som však bol ja. Vrážal som kopiju do vody, vlasy mi padali do očí a zakrývali väčšinu tváre. Nedalo sa rozpoznať, že som to ja. Niria sa nevenovala črtám tváre. Na druhej strane, čo sa týka stavby tela, mám pocit, že pri svaloch sa vybláznila. Samec vo mne zapriadol. Aj nové tetovanie pekne vystihla.

„Zdá sa, že si si užila kreslenie môjho tela," podpichol som ju. Niria očervenela a načiahla sa po skicár, no uhol som rukou.

„Však? Až mám dojem, že ti trošku svalov aj pridala," vyprskol Dalass do smiechu. Niria zapišťala, postavila sa a skákala. Snažila sa získať naspäť skicár, no oproti mne bola drobná a na zdvihnutú ruku nedočiahla.

„Skôr zachytila všetko, čo mala. Dokonalé," odvetil som pobavene a sklonil ruku, aby mi čarodejnica mohla vytrhnúť svoj skicár. 

„Počkaj, tebe sa to páči?" zarazila sa, keď sa jej podarilo chytiť skicár, no nevytrhla mi ho.