Zdivočený

19# tieň-Dobrá čarodejnica?

Zabuchol som dvere na svojom brlohu. Až vtedy som si dovolil vydýchnuť. V bezpečí. Som v bezpečí. Tomu dievčaťu budem naveky vďačný, hoci je čarodejnica. Len nechápem, prečo si nedokázala poradiť s upírmi a ako oklamala môj čuch. Vzápätí mi to došlo. Kokos. Silná vôňa kokosu, ktorá zamaskovala jej pach. Šikovné dievča. No, stále zostáva otázne, prečo sa nebránila čarami pre upírmi. Možno je prefíkaná, ale jej moc je slabá.

Adrenalín sa z tela vyprchával a mňa začínala zmáhať únava z celého dňa. Nejako som sa dotackal do postele. Bola tak príjemná, mäkká a teplá. Oči sa mi okamžite zatvárali. Bolesť sa stratila a blažený pocit ma učičíkal k spánku. Vedel som, že už musím z tohto mesta vypadnúť, ale dnes v noci nie. Najskôr sa vyspím. A dúfam, že dievča nezaplatí krvou za moju slobodu, ktorú mi darovala.

Tak ako som večer zaspával s pocitom blaha, ráno som sa zobudil na neutíchajúcu bolesť, ktorá pálila celý môj chrbát. Zakňučal som a pomrvil sa, no takmer som sa rozplakal od bolesti. Však v noci to bolo už v pohode. Pokúsil som sa posadiť, no pre bolesť som spadol. Cítil som sa ako v horiacej miestnosti pred niekoľkými rokmi. Možno som len podcenil vážnosť zranenia. Musím sa pohybovať pomaly. Podarilo sa mi kľaknúť, no bolesť ma sprevádzala každým pohybom. Vedel som, že si kopem cestu do pekla, no natiahol som ruku a opatrne sa dotkol zjazvenej pokožky. Vykríkol som a okamžite stiahol ruku. Zaťal som zuby a postavil sa. Zatmelo sa mi pred očami. Stena mi poskytla oporu a príjemne chladila.

Bolesť neutíchala po celý deň. Naopak stupňovala sa. Do toho som cítil, ako sa neznesiteľne potím a svaly sa trasú. Noc nebola o nič lepšia. Chcel som zomrieť. Nasledujúce ráno som sa už nevládal ani postaviť. Chrbát mi pulzoval, bol som neznesiteľne unavený, svaly sa premenili na želatínu, dostal som horúčku, hlava sa mi krútila, zvieralo mi žalúdok. Rany po biči napuchli. Mal by som sa dostať k lieku. Som v čarodejníckom dome, ale čo by mi z prísad pomohlo? Nevyznám sa v bylinkárstve.

Hojenie bolo neúčinné. Len spomaľovalo šíriaci zápal alebo možno infekciu. Nepokojne som sa opieral čelom o stenu a snažil sa premýšľať, čo urobím. Musím sa dostať z postele a vyskúšať niečo z tých pohárov. Hocičo!

Začul som zabuchnutie dverí. Stuhol som. Už mám halucinácie? Potom rýchle kroky. Niekto tu je. Nikto by tu nemal byť. Kto to, dofrasa, je?! Aj napriek šialenej bolesti som sa pozviechal z postele. Zahryzol som si do jazyka potláčajúc ston. Hlavne byť po tichu. Opatrne som vzal zo stolíka nôž. Netuším, čo som si v ten moment myslel. Muselo mi úplne prepnúť, keď som sa v takomto stave chcel biť. Pomaly, hľadajúc oporu v stene, som sa posúval k otvoru do hlavnej izby. Zaostril som zrak. Postava. Niekto v kapucni. 

Pevnejšie som zovrel rukoväť a donútil sa urobiť ďalší krok. Dotyčný si ma nevšimol, kým som nezakopol. Vyplašene sebou mykol a vykríkol. Vyceril som zuby a zahnal sa nožom. Nová vlna bolesti. Nohy mi takmer vypovedali službu. Neznámy uskočil ako veverica smerom ku kuchyni.

„P-počkaj!" vykríkol ženský hlas. Hlava sa mi točila, videl som všetko na červeno. Predo mnou nepriateľ. Ako som hovoril, absolútne mi preplo. Skočil som a zahnal sa po nej. Uskočila a ja som zaskučal od bolesti. Naplo ma, no nič zo mňa nevyšlo. Plytko som dýchal, snažil sa nájsť stratenú rovnováhu. Srdce mi išlo z hrude vyskočiť, mám pocit, že z rán na chrbte sa začala valiť krv. Všetko ma tak bolelo. Oprel som sa o gauč a lapal po dychu.

„Vypadni!" zavrčal som.

„Do horúceho pekla! Tvoj chrbát," vydýchla. 

„Nepribližuj sa ku mne!" precedil som a zbieral zvyšky sily. Zhlboka som sa nadýchol a opäť sa zahnal. Pred očami sa mi roztancovali hviezdy a do niečoho som narazil. Doriti! Takmer nič som nevidel a v ušiach mi šumelo. Kde je? Kam zmizla? A kde som ja?