Zdivočený

11# tieň-Príprava je dôležitá

Cléante si ani neuvedomoval, ako veľmi mi pomáhal. Nie len, že som mal útočisko, ale moja práca pre neho mi poskytovala možnosť dostať sa ku zbraniam, trénovať a vďaka Čiernemu kocúrovi spoznať nočné mesto, úkryty a východy. A tiež dostať sa do kože lovca. Mám pocit, že po dlhom čase sa na mňa usmialo šťastie. 

V jedno popoludnie som spolu s Yulongom stáli pri Cléantovi v honosnom dome, kde riešil obchod s jedným zo svojich klientov. Nepočúval som ich. Nezaujímalo ma to. Nudil som sa. Takéto stretnutia nie sú nič pre mňa. Ani im nerozumiem, o čom sa bavia. Civel som von oknom a túžil sa vrátiť späť do tréningovej haly, aby som si zmeral sily s Amirou alebo s iným zo stráží. Avšak, nemysli si, že som neopatrný. Stačil by jediný zlý pohyb zo strany klienta voči Cléantovi a zaútočil by som v tomto dome.

Odrazu som za sklom zbadal známy ksicht. Stuhol som. Muž sa otočil ku mne chrbtom a s niekým sa zhováral. Ani vlčí sluch mi tu nepomohol. Neodtŕhal som od neho zrak. Ak je to on... Otočil sa. Vlasy na zátylku sa mi naježili. Ten prekliaty sviniar! Jeden z vrahov, ktorí zabili môjho ocina. Je tu. V meste. Takže sú tu aj ďalší Goranovi netvori. A jeden priamo zo zoznamu. Mimovoľne som zavrčal. Cítil som podozrievavý pohľad od jedného zo stráži klienta. Kútikom oka som na neho pozrel, no vrátil som sa k vrahovi. Mám jedinečnú príležitosť. 

Yulong si odkašľal. Zdvihol som k nemu hlavu. Spolu s Cléantom mi venoval spýtavý pohľad. Schôdzka sa skončila. Vykročil som a predral sa cez dvere ako prvý. Vybehol som na ulicu, na miesto, kde som ho videl. No, už bol ďaleko. Zanadával som.

 „Čo sa deje?" opýtal sa Cléante. 

„Niekto nás špehoval?" zasyčal takmer nehlučne Yulong. Potriasol som hlavou.

„Nič. Len jeden z Goranových poskokov," odvetil som. Yulong nadvihol obočie. Cléante pristúpil ku mne.

„Kde?"

Kývol som hlavou smerom, kde som vraha videl. Cléante sa otočil a vykročil opačnou stranou. S Yulongom sme ho poslušne nasledovali. Musím zistiť viac. Musím vedieť, kde sa nachádza, čo robí. Potom ho vylákam a zabijem. Srdce mi začalo tĺcť ako zvon. Neustále som sa obzeral. 

Hoci sme šli opačnou stranou, náhodou sme na seba narazili. Bolo neskoro meniť trasu, aby sme sa mu nenápadne vyhli. A Cléante to vedel. Bol asi dva kroky predo mnou a Yulongom. Vrahove oči sa upreli na nás. Pod šatkou som vyceril zuby. Jeho skazený pach sa mi dostal do nozdier. Vrah. Vrah. Vrah. Videl som načerveno. Ruku som mal položenú na rukoväti meča. Najradšej by som mu vrazil meč do hrude priamo na tomto trhovisku. Avšak to by nebola patričná pomsta. Nie. Počkám. Nájdem si ho. Prisahal som, že budú o smrť prosiť! Odvrátil tvár. Nespoznal ma. Dobre.

Vrátili sme sa do Cléantovho sídla. Pán domu zastal a schmatol ma za lakeť. Yulong nadvihol obočie, no zavrtenie hlavy a úsmev jeho zamestnávateľa mu dali znamenie ísť si po svojom.

„Si v pohode? Celú cestu si vrčal," pozrel mi do tváre.

„Potrebujem na pár nocí odísť," vyhŕkol som. Cléante nadvihol obočie.

„Kam?" prekrížil si ruky na prsiach.

„Do mesta."

„Čo chceš v noci robiť v meste?"

„To nie je tvoja vec!"

„Videl si jedného od Gorana, pustil si do nohavíc a chceš zdrhnúť?"