Zdivočený

38# tieň-V náručí smrti

„Si si naozaj istý, že to chceš urobiť?" opýtala sa ma Callista znovu. 

Sedel som na čudnom kamennom oltári uprostred studenej miestnosti pod Callistiným príbytkom. Bolo tu menej kníh, menej všelijakých nádob, menej nábytku. Iba tento jeden oltár, pri stene stôl s nožom, povrazom a bankou so zelenkavou tekutinou. Okolo oltára bol nakreslený kruh bielou kriedou a v ňom i mimo neho písmená čudnej abecedy.

Keď som sa dnes ráno prebudil, chvíľku som pozoroval Niriu vedľa seba. Bola nádherná. Vyzerala ako anjel, chýbali len krídla. Vyzerala taká nežná a krehká. Chcel som sa takto prebúdzať každé ráno. Držať ju v náručí a strážiť jej sny, hriať ju a poskytovať jej oporu. Nežne som ju pobozkal do vlasov. Len sa pousmiala a pritisla sa bližšie. Usmial som sa.

Teraz by sa romantický hrdina rozhodol všetko zahodiť a byť s láskou svojho života. Obetoval by všetky svoje sny, aby si mohol vytvoriť nové s ňou. Asi by som to mal spraviť aj ja. Vykašľať sa na všetko a odísť s Niriou, naveky sa počas splnu meniť na netvora. Viem, že jej to nevadí a nikdy by jej to ani nevadilo.

Ale mne áno. Každý spln by som sa bál, či si netvor k nej nenájde cestu a neroztrhá ju. Už jej predsa raz ublížil a keby nebolo draka... Nechcel som myslieť na to, čo by sa mohlo stať, nebyť Fredericka. Navyše, bude to znieť skurvene sebecky, ale ja sa nedokážem svojho vlka vzdať. A už vôbec nie, keď existuje šanca, že opäť budem môcť stáť na labách.

Viem, že Nirii sa moje rozhodnutie nepáči, ale podporí ma. A bude chcieť byť pri mne. Až do konca alebo nového začiatku. To som však nemienil dovoliť. Keby sa to zvrtlo a ona by ma videla vlastne zomierať... Takéto veci by slniečkové dievča nikdy nemalo vidieť, a predsa už má čosi za sebou. Bola pri tom, keď ma bičovali u Ragorima. Počula, čo som hovoril Calliste, čo Goran robil. Napriek tomu, že viem, aká je silná, nechcem, aby bola pri mne, keď ma Callista prebodne. Keby to náhodou nevyšlo, nechcem, aby si ma pamätala ako obetného baránka.

Keď vstala aj ona, povedal som jej to. Samozrejme, že protestovala a nenechala sa odradiť. Musel som Riadel požiadať, aby ju zastavila, pretože Niria ma tvrdohlavo nasledovala skoro až do tejto pivnice. Len čo som zavrel dvere, povedal som Calliste, aby ku mne za žiadnych okolností nepúšťala Niriu. Mávla rukou a dvere zamkla.

„Urob to!" odvetil som a vyzliekol si košeľu.

Ľahol som si na studený kameň. Callista ku mne podišla aj s lanom. Zavrčal som. Nechcel som byť spútaný. Callista zastala.

„Priviažem ti členky aj zápästia o rohy oltára. Zabráni ti to v prvom šoku vytiahnuť nôž alebo vlastne urobiť čokoľvek. Povraz povolím, len čo upadneš do mŕtvolného stavu. Po celý čas budem tu. Keď sa preberieš, vytiahnem nôž a vylejem do rany všetok elixír, aby podporil tvoje hojenie a mohol si sa uzdraviť."

Prikývol som a ruky zdvihol nad hlavu. Zovrel som viečka, keď som pocítil povraz. Stále lepšie ako reťaz, opakoval som si. Donútil som sa nemykať. Callista síce povraz nesťahovala veľmi, ale aj tak mi nebolo všetko jedno. Hruď sa mi šialene nadvihovala a klesala. Bál som sa, ale vycúvať som nechcel. Callista prešla k nohám a priviazala ich k rohom oltára. 

Vydaný na milosť. Bezmocný. 

Nepodarilo sa mi zahnal dotieravú spomienku na Gorana. Mučil ma. Ubližoval mi. Teraz to dovolím inej čarodejnici, elfke. Otvoril som oči. Ako povedal Benji. Je to moja voľba! Nie som bezmocný. Toto som si vybral, aby som získal späť vlka. Nebude to dlho trvať. Nebude to dlho bolieť. Vydržím! Teda, dúfam. Hoci som ležal na studenom kameni, cítil som, ako mi pote steká po tele. Preglgol som. Nedokázal som sa uvoľniť. Panikáril som. Nedokázal som sa upokojiť.