Zdivočený

14# tieň-Tanec v lone

Stihol som sa vrátiť tesne pred úsvitom. Spadol som do postele a zaspal ako zarezaný. Posledné dni boli únavné. Zobudil som sa na hlad, no to mohlo byť niekedy popoludní. Prešiel som do kúpeľne, aby som si opláchol tvár a pozrel na seba do zrkadla.

Oči potemnené a bez akejkoľvek iskry, pokožka sa vrátila do opáleného stavu, no jazva na líci žiarila ako v noci Polárka. Opatrne som sa jej dotkol. Už dávno nebolela. Rana sa zahojila, no nikdy sa jej úplne nezbavím. Rovnako ako jaziev na chrbte či ešte stále nemiznúce značky po okovách. Možno telo hyzdili jazvy, no aby som nebol až taký pesimista, už zo mňa nebola troska. Nabral som silu. 

Rád by som sa na seba pozrel a povedal, že pred sebou vidím silného bojovníka. Avšak, to by som klamal. Popravde vidím len rozzúreného vraha amatéra. Pousmial som sa. Na to, ako nešikovne som ho zabil, ešte sa na vraždu neprišlo. Asi šťastie začiatočníka.

Obliekol som sa a vyšiel na chodbu. Smeroval som do tréningovej haly. Tam som našiel Cléanta s Amirou ako spolu šermujú. Oprel som sa o zábradlie a zvedavo ich pozoroval. Amira nešermovala naplno. Bola opatrná. Prekliato veľmi opatrná. Cléante sa naopak držal meča ako vojak. Amira dávala väčší pozor na neho ako na seba. A možno aj kvôli tomu prehrala. Cléante sa rozosmial.

„Nechceš bezohľadnejšieho súpera?" zakričal som. Obaja sa na mňa otočili. Amira prevrátila oči, no obchodníkovi zaiskrili a na perách sa mu zjavil úškrn šelmy.

„Trúfaš si?" vyzval ma. Vrátil som mu úškrn a zišiel k nim. Vytiahol som meč, samozrejme, už vyčistený. Amira sa stiahla a bola na odchode, no ešte stihla za nami zakričať, aby sme sa nepozabíjali. Už si zvykla, že si radi zmeriame sily. Aby som bol presnejší, že Cléante prehrá. Chvíľu sme okolo seba krúžili. Nechával som mu čas, aby si ma premeral, no zaútočil som prvý.

Cléante môj útok vykryl, no ledva uskočil pred ďalším. Sústredene ma sledoval, všetko pobavenie vyprchalo. Žiadne reči, vyzývavé pohľady, úškrny, či iný náznak hry. Ako sa zväčša rád počúva, pri súbojoch mlčí. Teraz som v jeho očiach súper, ktorého chce dostať na lopatky. Sleduje moje pohyby, švihy čepele. Z jeho očí vidím, že mu mozog pracuje na plné obrátky.

Keď som zápasil s Lothianom, bolo to iné. Neustále ma podpichoval a ja som mu jeho narážky vracal. Naše šermovanie neboli len útoky čepeľami, ale aj slovami. Otec nás niekoľkokrát musel zahriaknuť, aby sme sa sústredili. No, my sme sa snažili rozptýliť toho druhého, aby sme vyhrali. Keď prišiel šerm s mojím ocinom, nenechal sa mojimi rečami vyviesť z miery. Jediný znak toho, že ich berie do úvahy, bol jeho úsmev. Prehovoril, len keď ma napomínal.

Stratil som sa v spomienke a Cléante zatlačil proti môjmu meču. Na jeho perách sa začínal objavovať víťazní úsmev. Zavrčal som a povolil tlak proti nemu. Zohol som sa, aby ma jeho čepeľ nepoškriabala, omotal som okolo Cléantovho brucha pažu a dostal sa za neho. Moja čepeľ bola blízko jeho krku.

„Dočerta!" zavrčal. Len som sa zasmial a stiahol meč.

„Radšej sa drž tieňov," rypol som do neho. Odfrkol a zasunul meč za opasok.

„Počuj, vieš ten veľký obchod, na ktorom si bol so mnou pred niekoľkými dňami," začal. Prikývol som. Bol to jeden z najdôležitejších obchodov, aké kedy uzavrel. Cléntovi sa na tvári zjavil víťazný úsmev, hoci prehral v súboji.

„Pred niekoľkými hodinami, keď si ty spal, som ho uzavrel a podpísal zmluvu. Dnes večer nikam nejdeš aj keby si ma bol na kolenách prosil! Ideme totiž oslavovať. Obaja si zaslúžime trochu relaxu," štuchol ma do boku. Pobavene som nadvihol obočie.