Zdivočený

3# tieň-Ekelyová a Goran

Prebral som sa na to, že moje telo nadskakuje na nerovnom povrchu. Všetko ma bolelo, hlava sa mi točila. Donútil som sa však otvoriť oči. Bol som pravdepodobne vo voze. Nevidel som von, pretože steny okolo mňa boli z tmavého dreva a slnečné svetlo dopadalo len cez malé zamrežované okno. Skučiac som sa posadil. Bok ma stále bolel. Srdce mi vynechalo úder, keď mozog spracúval, čo sa vlastne stalo. 

Zabili ich. Čarodejníci zabili celú moju rodinu. Najskôr Theolu, potom otca, mamu a Direnu. Zotrel som si slzu skôr, ako sa mohla dotknúť líca. Všetkých ich neľútostne povraždili. Ale prečo? A prečo nechali žiť práve mňa? Nedáva to žiadny zmysel. Ale nie! Oni nechceli mňa. Išli po otcovi, no on sa im postavil do cesty, keď ma chránil a v zápale boja ho zabili. Ja som mal byť mŕtvy, nie on. Ale prečo? Otec už dávno nie je v armáde. Kto by mu chcel zaútočiť na jeho rodinu a najmä prečo? Zúfalo som si oprel hlavu o stenu a potlačil slzy.

Vydrž, Roxian!

To boli otcove posledné slová, ktoré mi venoval. Musím vydržať. Nevzdám sa týmto netvorom. Ak si myslia, že ma dostali, ukážem im, ako veľmi sa mýlili! Neprestanem bojovať, kým sa nedostanem na slobodu alebo ma nezabijú. Chrbtom ruky som si zotrel slzy, ktoré mi unikli a zhlboka sa nadýchol. 

Sedel som na dreve, voz sa na každom výbežku natriasal. Zápästia som mal zovreté v kovových hrubých náramkoch spojených krátkou reťazou teraz zložené v lone. Okolo krku som mal široký golier a ním som bol za reťaz priviazaný k stene voza. Premena neprichádzala do úvahy. Zaškrtil by som sa. Priplazil som sa ku koncu reťaze a zamykal ňou. Márne. Nepovolila. Povzdychol som si. 

Zrak mi spadol na ranený bok. Rana bola nepekná, no pomaly sa hojila. Zavrčal som a oprel si hlavu o voz. Bol som smädný, no nikde som nevidel ani len misku a neznížim sa k tomu, aby som tie beštie o niečo prosil. Zavrel som oči a donútil sa nemyslieť na to, že mám suché pery, bok ma stále bolí a zostal som sám vydaný tým netvorom napospas. Musím pozbierať všetku silu. Keď ma pustia z voza, utečiem. Prebojujem sa von aj v ľudskej koži. Starostlivo som si v hlave pripravoval malý plán na únik. 

Šli sme dlho a mne začínali opäť klipkať viečka. A potom sme zastali.

Okamžite som zdvihol hlavu. Čižmy vŕzgali na štrku. Žiadny pozdrav, žiadne úvodné slová. Postupne som začul viac čižiem a snažil sa ich predstaviť a porátať. Niekto sa blížil k vozu. Napol som svaly. Zaštrngotal kľúč a dovnútra sa vovalilo večerné svetlo. Prižmúril som oči nad tou zmenou. Čarodejník na mňa bez záujmu pozrel, rukou sa priblížil k reťazi a ona mu poslušne padla do ruky. Srdce sa mi divoko roztĺklo. Potiahol. Stačilo mi prekonať pár metrov. Zozadu som ho hodnotil. Ak budem rýchly, uniknem mu. Len čo som zoskočil z voza, konal som.

Vrazil som netvorovi z celej sily do chrbta. Vystrel ruky, keď padal dopredu a pustil reťaz. Rozbehol som sa. Preč od voza. Preč od netvora. Preč od ich plánov. Zbieral som počas behu reťaz. Za mnou sa ozývali kliatby a počul som svišťanie ich kúzel. Jedno z nich mi nanešťastie zviazalo nohy a bol som na zemi. Zavrčal som, no kým som sa postavil na nohy, bolo pri mne asi päť alebo šesť čarodejníkov. 

Tá, ktorá podpálila môj domov schmatla reťaz a uškrnula sa na mňa. Vyceril som zuby a zahnal sa po nej. Šikovne sa mi vyhla a bolestivo ma udrela lakťom do raneného boku. Zasyčal som. Potiahla reťaz. Držala ju tak nakrátko, že sme si hľadeli do očí a naše dychy sa zmiešali. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie.

„Myslím, že lord Goran sa nebude veľmi hnevať, že mu nesieme teba a nie Siriusa!" 

Mykol som hlavou a ona sa rozosmiala. Bránil som sa golieru i reťaziam, ale bolo to nemožné. Potkýnal som sa o vlastné nohy, takmer sa udusil pod kovom. Nadával som, klial a metal sa. Avšak vôbec som si nepomohol, len čo som sa vyčerpal. Zaskučal som a opäť potiahol proti reťazi, no bolo to zbytočné. Vedel som to. Sklonil som hlavu a nechal sa odvliecť. No, ešte nevyhrali. Pozorne som sledoval, kam ideme.