Zdivočený

27# tieň-Sloboda stojí bozk?

Wyla nás zaviedla k jednému z obrovských hniezd s tým, že toto bude náš nocľah. Povedala, že pokojne sa môžeme prejsť po okolí a večeru nám donesú sem. Len nás znovu upozornila, že nemáme chodiť za Niriou, pretože potrebuje oddych. Hneď ako Wyla vzlietla, Dalass sa otočil ku mne so stále rozžiarenými očami.

„Toto je paráda! Je to akoby príbehy ožili. Poď, musíme sa ísť prejsť! Chcem vidieť všetko! Chcem vedieť, aká je skutočnosť, či sú dračie deti také, ako sa o nich píše," zdrapol ma za zápästie a ťahal dedinou.

„Odkiaľ o nich toľko vieš, keď si ich nikdy nestretol? Ja som o dračích deťom ani nepočul," nechápal som. Dalass sa veľavravne uškrnul.

„To, že sa živím svojím umením a mám rád sex, neznamená, že som nevzdelaný idiot. Cestujem a tiež milujem čítanie. V tom množstve kníh, čo som prečítal, som narazil aj na rôzne bytosti a magické tvory, o ktorých sa skoro ani nevie. Tiež ovládam niekoľko jazykov, keby si chcel vedieť."

„Čo vlastne vieš o týchto dračích ľuďoch?" zaujímal som sa.

„Nie, veľa. Najviac informácií pochádza z férskych a upírskych kníh, keďže tieto bytosti sa dožívajú stovky rokov. Opisujú ich ako hladné divé zvery. Dračie dieťa svoju obeť najskôr pozoruje, vrhá sa na ňu z výšky. Útočí pazúrmi, chvostom a krídlami a korisť zväčša vypitve zaživa, pričom srdce zožerie ako prvé. Píše sa o nich ako o zvieratách, nie bytostiach." Dalass pozrel na oblohu, z ktorej sa ozval mohutný rev.

Zdvihol som tvár. Zdá sa, že Lýdia konfrontuje Fredericka, ktorý k tomu má čo povedať. Dúfam, že sa to ešte neotočí proti nám.

„Keď sme sa stretli zoči-voči s Frederickom, zdalo sa, že tie príbehy sú pravdivé. Preto som sa tak chytil toho zákona o ženách a ženách. Zmiatlo ma, keď neváhal zaútočiť aj na Niriu. A vzápätí nás mladučká Najvyššia privíta ako hostí. Som z toho úplne mimo, ale ešte viac zvedavý. Na ich kultúru, na ich spôsob života. Chcem ísť na tú slávnosť. A o tú si aj ty prejavil záujem," štuchol do mňa. Prevrátil som očami.

„To nie je tvoja vec," zamrmlal som.

„Och," zarazil sa, uvedomujúc si, že narazil na citlivú tému. Len som zavrtel hlavou.

„Dúfam, že ti teda nevadí menšie zdržanie."

„Nie."

Prechádzali sme dedinou, keď nás zaskočili malé okrídlené tvory siahajúce nám ledva po pás. Obkľúčili nás a predierali sa čo najbližšie. Prekvapene som zastal a Dalass tiež. Boli to mláďatá. Chichotali sa a zvedavo si nás obzerali. Ich krídla a šupiny žiarili v najrôznejších farbách, ich široké úsmevy odhaľovali drobné tesáčiky. Štebotali medzi sebou a zvedavo si nás obzerali.

„Prepáčte, ale vy ste naozaj zo sveta vonku?" opýtalo sa jedno dievčatko so žltými krídlami nahlas. Lišiak si k nej kvokol.

„Samozrejme. Volám sa Dalass," usmial sa. Deti nadšene zapišťali.

„Ja som Delfana," začervenalo sa malé dievčatko.

„Čo si zač, Dalass?" opýtal sa ďalší dračí chlapec s čiernymi krídlami. Lišiak sa uškrnul.

„Kitsune. Viete čo je kitsune?" pozrel na ostatných. Deti si vymenili zamyslené pohľady a začali si šuškať, keď sa nesmelo prihlásilo ďalšie dievčatko.

„Líščia bytosť," povedalo. Dalass sa usmial a prikývol.

„V skratke áno."

„A čo ty?" otočil sa na mňa chlapec. Dalass na mňa pozrel. Pousmial som sa a kvokol si k deťom. Pripomínali mi Direnu a jej priateľov z mojej dediny. Veselé, zvedavé, úprimné.