Zdivočený

18# tieň-Oplatená láskavosť

Nikdy som nebol taký šikovný zlodej ako Cléante. Ani jeden môj pokus o krádež nevyšiel bez povšimnutia. Ako to tí ľudia, čo sa kradnutím živia, dokážu? Však je to nemožné! Myslel som si, že keď ma šarlatán nechytil v ten deň, nechytí ma už vôbec. Omyl.

Prechádzal som sa mestom a čarodejník kráčal náhodou oproti. Keď ma zbadal, stuhol. Jeho tvár nabrala červenú farbu. Nadýchol sa a začal sa nahlas domáhať spravodlivosti. Vzal som nohy na plecia. On sa predieral za mnou odhodlaný ma tentoraz chytiť. Kričal. Ľudia sa za mnou obzerali. Nechtiac som vrazil do jednej panej. Košík jej spadol na zem a jablká sa z neho začali kotúľať po ceste. Ospravedlňujúco som na ňu pozrel, no na viac som nemal čas. 

Možno by sa mi aj podarilo stratiť sa v dave, avšak šarlatánov krik upozornil stráž lorda Ragorima, pána tohto mesta. Predierali sa za mnou a tiež po mne kričali. Toto nie je dobré. Toto, kurva, vôbec nie je dobré! Ľudia sa mi plietli pod nohy, stráže mi dýchali na krk. Chcel som zmiznúť jednou z Cléantových uličiek, ale jeden strážnik skríkol zaklínadlo. Nevyhol som sa kliatbe a padol na kolená. Skôr, ako som sa mohol postaviť, už boli okolo mňa stráže. Šarlatán bol pri jednom z nich a horlivo mu vysvetľoval môj prečin žiadajúc tvrdý trest. Zdá sa, že dračia krv je vzácnejšia ako som si myslel.

Stráže ma držali na kolenách zvierajúc mi plecia. Mykal som sebou a vrčal. Zúrivo som sa pokúšal vymaniť. Jeden z nich mi schmatol ruky a spútal do okov. Oblial ma studený pot. Nie! Nemôžem o slobodu zase prísť. Nie takto. Pri hlúpej krádeži. Nevnímal som ich slová, iba sebou šklbal.

Okoloidúci zastavovali a zvedavo prihliadali na celú situáciu, pričom si šepkali, keď jeden z nich vykríkol:

„To je on! Sledoval mňa a môjho priateľa, ktorého niekto v tú istú noc zavraždil. Určite to bol on! Gavril sa za ním rozbehol a tento ho istotne zavraždil."

Bol to Gavrilov zásobovač. Hľadel na mňa očami rozšírenými od hrôzy. Srdce sa mi zastavilo. Nie, nemôže sa na to teraz prísť! Nie takto, keď som na kolenách a v reťaziach. Nie, nie nie! Obzeral som sa ako vyľakaný srnec, hľadajúc cestu úniku.

„Kto vie, čo ešte urobil?"

„Možno zabil aj Cléanta, viete toho mladého pekného obchodníka."

„Určite je to nájomný vrah! Nech povie, kto si ho najal! Pre koho pracuje!"

„A možno ho nikto nenajal. Možno si len zrovnáva nejaké účty."

„Ale čo také mohol urobiť ten Gavril? Nemohol byť zlý, keď sa priatelil s tak slušným človekom."

„A Cléante? Bol to čestný mladý muž!"

„Ukradol dračiu krv. Ktovie na čom pracuje."

„Čo ak to je Čierny kocúr?"

Počul som ich špekulácie zo všetkých strán. Kapitán stráži sa otočil ku Gavrilovmu komplicovi a kládol mu rôzne otázky. Vrčal som a trhal sebou, no reťaze držali pevne, rovnako aj ruky stráží boli silné. Strhli mi šatku a odhalili tvár. Bolo mi to jedno, chcel som len ujsť. Nie, nie. Takto sa to vyvinúť nemalo. Potom sa kapitán stráže otočil ku mne. A okrem neho aj ďalší jednoruký čarodejník. Maku. Zavrčal som a vzopäl sa reťazi. Ten bastard! Ten pankhartský netvor! 

Maku sa otočil ku kapitánovi a naklonil sa k nemu. Kapitánovi sa rozšírili oči od hrôzy. Ani sa mu nečudujem, keď ho Maku kŕmil nezmyslami, že som šialený masový vrah. Vtedy som už nevydržal mlčať. Kapitán sa na mňa otočil. Bránil som sa, no nemal som žiadne nepriestrelné alibi, ktoré by mi bolo pomohlo. Hoci som tvrdil, že som bol s Cléantom, že som bol jeho strážca, nemal mi to kto dosvedčiť. Proti dvom svedkom, pričom jeden ma obvinil z krádeže a druhý z vraždy, nemal som okrem zapierania, čo povedať. Plus ten netvor, ktorý tvrdí, že už na Goranovom panstve som robil problémy a dlho im unikal, mi sťahoval slučku okolo krku.