Zdivočený

2# tieň-Všetko najlepšie, Direna!

„Vidíš tamtoho vtáčika?" zašepkal som svojej malej sestre, keď sme sa skrývali v kríkoch. Radi sa spolu túlame po lese. Teda ja sa rád prechádzam a moja najmladšia sestra ma vždy nejakým spôsobom nájde a nedá mi pokoj. Dnes som ju vzal do lesa dobrovoľne, čo sa stáva výnimočne. Bola nadšená a nenechala sa dvakrát prosiť. Lesné zvieratá a rastliny ju priam fascinovali. 

„Kde?" vykukla.

„Tamto! Taký menší s modrým perím s bielym bruškom," ukázal som prstom na konár borovice, kde oný vták sedel. Ticho sa zasmiala a prikývla.

„Volá sa ária."

„Ária? Prečo ária?" 

„Pretože spieva nádherné árie. Počúvaj," priložil som si prst na pery.

Keď sme obaja stíchli a obklopili nás len zvuky lesa, vták otvoril čierny zobák a zaspieval. Sestra na mňa nadšene pozrela a ukazovala prstom na operenca. Usmial som sa a jednou rukou objal jej drobné telíčko. Ária zaspievala ešte pár tónov a odletela. Sestra vyskočila na nohy a začala ma ťahať. Chcela utekať za vtáčikom. So smiechom som ju nasledoval. Zakopol som o konár, čo vo mne vyvolalo ďalší smiech, no ona si ma nevšímala. Bola tak zaujatá operencom, že jej nejaký brat mohol byť ukradnutý. Len aby sa dostala bližšie k árií. 

„Počkaj, Direna!" 

Neposlúchla ma a utekala ďalej. Ária vyletela vyššie k oblohe a stratila sa nám z dohľadu, keď prekonala obdarené koruny stromov. Direna zastala. Vyvrátila hlavičku k oblohe a prižmúrila nebesky modré oči pred slnkom. Našpúlila pery a hľadala pohľadom vtáčika, ktorý pred chvíľkou spieval.

„Je preč," povedal som. Jemne som potiahol jej rúčku a ona ma nasledovala. 

Rozprával som jej o ďalších možných vtákov, niektoré som jej ukázal na oblohe či konári, keď okolo nás preleteli. Rýchlo zabudla na prenasledovanú áriu a veselo sa obzeral za každým vtáčikom, ktorého som jej ukázal. Miluje tie operence. Najmä tie farebné. Potom si ich doma kreslí celé kŕdle a rodičia si poctivo ukrývajú jej výtvory. Niekoľko ich venovala aj mne a sestre. Pomaly sme sa vracali domov.

Keď sme vyšli z lesa, na jeho okraji nás čakala naša chalupa, okolo ktorej bolo mnoho známych. Stoly sa prehýbali pod ťarchou najrôznejšieho jedla a nápojov. Muzikanti boli pripravení hrať. Direna nadšene zapišťala. Pustila moju ruku a vbehla do davu dedinčanov. Zastala pred rodičmi a sestrou, ktorí trčali z radu a ja som sa k nim pripojil. 

„Všetko najlepšie, Direna!" skríkli sme so zborom priateľov za nami. 

Rodičia ju vybozkávali a vyobjímali. S prostrednou sestrou Theolou sme na nich pobavene hľadeli. Odviedli ju k veľkej torte, ktorá na ňu čakala. Oriešková. Jej najobľúbenejšia. Sfúkla šesť sviečok s prižmúrenými očami a červenými líčkami, čo tak veľmi myslela na svoje želanie. Keď sfúkla všetky, ozval sa veľký potlesk. A oslava sa začala. Direna s plnými ústami torty zmizla v dave svojich rovesníkov, s ktorými sa hrala. 

Ja som medzi hosťami našiel svojho najlepšieho priateľa Lothiana. Vyrastali sme spolu a je mi ako brat, ktorého som nikdy nemal. Podišiel ku mne. Zdvihol ku mne pohár piva. Jedno som si vzal zo stola aj ja a štrngli sme si na pozdrav. Opreli sme sa o stenu chalupy a sledovali dianie vôkol. 

„Je tu aj Sheila," štuchol ma do boku. Zdvihol som zrak a zbesilo prečesával okolie.

„Napravo, zaľúbené pako."

Pozrel som smerom, ako mi povedal. Skutočne tam bola. Nádherná štíhla tmavovláska so sivými očami ako prichádzajúca búrka lemovanými dlhými mihalnicami sa na niečom smiala, čo povedala jej kamarátka, moja sestra Theola. Na Sheilu mám slabosť. Je tak úžasná. Krásna. Milá. Ochotná. Je to dokonalé dievča. Pri nej sa skutočne správam ako zaľúbené pako, ako ma nazval Lothian. Dvakrát som ju pobozkal, ale nikdy sa to ďalej neposunulo. Dobre, náš prvý bozk bol, keď sme boli ešte deti, nie staršie ako je teraz Direna. Ten druhý bol počas jednej slávnosti. Zatiaľ sme netvorili pár, no veľmi som si želal, aby sa to zmenilo. Ešte sa mi nestalo, že by som pri dievčati tak strácal rozum a slovnú zásobu ako pri Sheile. Na moju obranu, rozprávať sa s dokonalým dievčaťom je náročné.