Zdivočený

46# tieň-Cesta do pekla

Zoskočil som z koňa a vpálil do zámku ako šíp vystrelený z luku. Prebehol som okolo Lothiana aj okolo zmätenej princeznej. Vrazil som do izby, ktorú som obýval už niekoľko dní. Netuším, ako sa Goranovi podarilo oklamať Tarana, kam skryl svoju zvrátenú zábavku, ale som presvedčený, že tam tie miestnosti stále sú a Goran neprestal! Hrabal som sa v skriniach a hádzal všetky zbrane na posteľ. 

„Roxian? Č-čo to robíš?" zavrela za sebou dvere princezná.

„Musím ísť! Goran má Niriu. Išla tam kvôli mne. Chce nájsť proti nemu dôkaz, dokázať, že to, čo mi spravil je pravda a zachrániť ostatné vlky," odvetil som rýchlo a vzal toľko zbraní, koľko sa len dalo.

„Počkaj, o čom to hovoríš? Spomaľ, Roxian!" nechápala.

„Keď Goran odhalí Niriine úmysly, ublíži jej. Možno to už vie!" odvrkol som.

„Zaplatí! Draho zaplatí za to, čo urobil. Prišiel čas, aby som to raz a navždy ukončil! Kašlem na to, či po mne pôjdu ešte viac!" Natiahol som si rukavice. Strhol som z vešiaka plášť a obliekol si ho, aby aspoň z časti zakryl zbrane. Siahol som po šatke.

„Nemôžeš ísť za Goranom! Zbláznil si sa?! To, že Taran nič nenašiel, neznamená, že sa tam musíš vrhnúť sám. A nemyslí si Goran náhodou, že si mŕtvy? Roxian, počkaj! Stoj!" kričala Valentya.

Prehnal som sa okolo vykoľajenej princeznej a utekal chodbou. Skoro som vrazil do Lothiana. Tváril sa akoby videl šialenca pripraveného zabíjať. Nemal som od neho ďaleko. Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, bol som šialenec pripravený zabíjať.

Prebehol som okolo neho.

„Roxian! Čo to-?" nechápavo sa za mnou otočil.

„Zastavte ho!" vykríkla za mnou Valentya. 

To už som uháňal na labách. 

Lothian sa premenil a zavrčal, no ja som ani nespomalil. Zväčšoval som svoj náskok vďaka zmäteniu svojich priateľov. Nebol čas na vysvetľovanie, na presviedčanie. Bohvie koľko času ubehlo, kým dostal Dalass list a ešte viac, kým sa ku mne s ním dostal. Lothian mi bol tesne za chvostom, cítil som, ako sa jeho tesáky po ňom načahujú, no keď skočil, ja som sa len vyhol a bežal k bráne. Zatvárala sa za strážami, ktoré sa vracali z mesta.

No tak!

No tak!

No tak!

Lothian štekol na varovanie, no kým sa zmätená hliadka spamätala, prehnal som sa okolo a vyrazil do mesta. Brána sa za mnou stratila a ja som svojmu kamarátovi ušiel.

***

Behal som celé dni a keď som vládal aj noci. Len neochotne som spomalil, aby som sa napil či ulovil niečo na zjedenie. Najhoršie bolo, keď ma svaly zrádzali a musel som si pospať. Celý čas som myslel len na Niriu a na to, ako ju Goran u seba drží. Zaživa ho strhnem z kože. Zabijem ho. Vypitvem. To, čo som urobil jeho verným bude nič v porovnaní s tým, čo urobím jemu. To on je zodpovedný za smrť mojej rodiny, za môjho vlka a ešte aj za Niriu. Bude trpieť. Jeho smrť si vychutnám. Nedovolím, aby niekto Nirii skrivil čo i len vlas na hlave.

V duchu som jej posielal odkazy, aby vydržala, že som na ceste, že si idem po ňu a už ju nikdy nenechám odísť. Prosil som hviezdy o pomoc, aby sa zmilovali nad osudom mojej družky.

Bol som somár, že som ju opustil. Je to moja vina! Všetko je to iba moja vina! Bol som zaslepený sám sebou. Príliš slabý a zbabelý, aby som sa dokázal postaviť na laby. A Niria má za to teraz platiť? To nedovolím! Ona je ten posledný človek, ktorý si zaslúži Goranovu krutosť.