Zdivočený

5# tieň-Bolesť a zase len bolesť

☠ z&k

Prehľad o čase som mal len vďaka dvom biednym jedlám ráno a večer. Niekedy sa Goran neukázal aj niekoľko dní, inokedy som trpel znova a znova. Myslím, že to robil naschvál, aby som nikdy nebol pripravený na to, čo príde. Alebo som bol len prekliatou zábavkou sadistického lorda. Za ten čas, čo som tu, som nanešťastie ešte neprišiel na to, prečo ma tu držia a už vôbec nie, ako sa odtiaľto dostanem. Netušil som, o akej kliatbe hovorili v prvý deň. Nemal som prístup k žiadnym informáciám okrem bolesti a utrpenia, ktoré ma čakalo.

Prvé dni ma čakala bitka. Keďže som nebol v priamom kontakte s Ashiou, keď ju niekam odvliekli, ani som nebol svedkom jej ubližovania a po treste som netvory neprovokoval, bičom som nedostal. Avšak tieto dni ma vždy priviedli do arény. Tam mi zložili obojok aj reťaze. Vrhli sa po mne niekoľkí čarodejníci. Keďže som bol neozbrojený, mojou jedinou šancou proti nim boli moje tesáky a pazúry. Pud sebazáchovy. Tešilo ma, keď niektorého z nich vážne zranil. Žiaľ, vyhrávali vždy oni a nasadili môjmu vlkovi obojok. Potom nastala bolesť v podobe ich špinavej mágie.  

Vtedy som si myslel, že ma chcú vytrénovať na vojaka alebo gladiátora do odporných podnikov, aby ma predali a niekomu by som zarábal na živobytie. Možno som mal byť nebezpečný vojak v Goranovej armáde. Vrhali po mne kúzla. Testujú. To bude asi ono. Kliatba na premenu v nemilosrdného gladiátora. Nechcel som myslieť na to, aký by mala potom kliatba účinok. Zbaví ma vlastnej vôle? Budem musieť zabíjať nevinných? Urobia zo mňa zbraň. Preto chceli ocina. Bol generálom...

Potom sa to zmenilo. Pred samotnou arénou, začínali skúšať koľko vydržím. Asi. Prvýkrát mi zanechali po tele hlboké aj plytké rany mečom, spravili niekoľko modrín a podliatin. Potom Goran sledoval moje hojenie. Neskôr prišli ďalšie jeho zvrátenosti. Polámal mi prsty na rukách, topil ma vo vedre s vrecom na tvári, strčil ma do ľadovej vody...

Bol kreatívny vo vymýšľaní nových ohavných a najmä bolestivých spôsobov. Po tejto „predohre" ma dovliekli do arény, kde to už pokračovalo ako aj predtým.

Raz som sa odmietol premeniť. Áno, bolo to šialené rozhodnutie. Akoby som na chvíľu stratil rozum aj pud sebazáchovy. No, dni predtým ma totálne zničili, že mi bolo jedno, či ma tí kreténi aj zabijú. Smrť mi prišla ako lepšia možnosť. Vítal som ju. Netvory ma obkľúčili, vrčali a držali zbrane. No, nezaútočili. Čakali. Čakali na moju premenu. Nie. Dnes sa nedočkajú. Stál som tam. Nervózny, no odhodlaný zomrieť. Aspoň toto peklo už skončí a ja opäť uvidím svoju rodinu. 

Keď Goran videl, že sa nepremieňam, vzal bič. 

Už pri prvom zaprašťaní vo vzduchu som vedel, že smrť bude riadne bolieť a vôbec nebude mať zľutovanie. Dva netvory ma schmatli za zápästia a otočili chrbtom. Doriti! Začal som sa mykať. Prvá rana na môj stuhnutý chrbát a spadol som na kolená. Beštie ma pustili a urobili niekoľko krokov vzad. Druhá rana a skrútil som sa do klbka. Goranovi bolo jedno kam triafa, pokiaľ trafil moje telo. Reval som, kričal z plného hrdla. Pokúšal sa odplaziť z dosahu biča. Márne. Bol som slabý a spútala ma hrôza. Goran ani raz neminul svoj cieľ. Moje telo. Posledné zvyšky zdravého rozumu ma donútili k premene. Ale ako ma môže vlčie telo ochrániť pred týmto netvorom? 

Kňučal som, nohy sa mi triasli. Goranovi sa na tvári zračil výraz krutého potešenia a opäť šľahol bičom. Sadistický sviniar! Zavyl som, keď trafil papuľu. Krv pofŕkala zem. Slzy sa mi tisli do očí. Cúval som a cez zarosený zrak sledoval bič.