Zdivočený

43# tieň-Lothian II.

„Vedel som to! Vedel som, že žiješ!" nahlas sa rozosmial Lothian. Zachechtal som sa. Pustil ma a nadšene zavyl. 

„Si tu! Naozaj si tu! Doriti, toto mi nerob! Som príliš mladý a krásny na infarkt," usmieval sa od ucha k uchu.

„Máš šťastie, že som stretol Sheilu, inak by si sa mojej prítomnosti dnes netešil," uškrnul som sa. Lothianove oči spadli na moju jazvu a úsmev mu zvädol. Sklonil hlavu a odvrátil sa. 

Naklonil som hlavu nabok pre tú náhlu zmenu.

„Roxian, ja," zhlboka sa nadýchol a pozrel mi do očí. Po smiechu a radosti nebolo ani stopy.

„Mrzí ma to! Boli sme ako bratia a ja som ťa sklamal. Na plnej čiare. Strašne ma mrzí, že som nič neurobil, že som ťa tam vtedy nechal. Keď som sa vrátil s pomocou zmizli ste a zostal tam len požiar a krv a telá. Prepáč mi to, Roxian. Keby som len,"

„Nie!" skočil som mu do reči a urobil krok k nemu. Chytil som ho za plecia a donútil ho pozrieť na mňa. Lothianove oči sa leskli. Nechcel som, aby o tom takto hovoril.

Čarodejník ma neudržal a ja som potkýnajúc urobil niekoľko krokov. Zanadával a znovu schmatol reťaz. Potiahol a ja som spadol na zem. V ten moment som zbadal známu tvár a vedel, že mne už nie je pomoci a ak nájdu aj jeho, zabijú ho ako celú moju rodinu.

„Bež! Nemôžu zabiť aj teba!" 

Lothian ku mne natiahol ruky, no ja som si nechty zaryl do kože na krku, kde bola reťaz. Opäť potiahli a blížili sa. Nesmie byť aj on mŕtvy! Aspoň Lothian nie! Prosím!

„Bež!" zreval som. Sám som počul, ako sa mi láme hlas. Čarodejník ma potiahol až som spadol na chrbát. Stále som sa zvíjal, kopal, vrieskal až kým ktosi nezamumlal čudné slová a ja som prestal vnímať okolie.

„Nie, nie, nie! Keby si ma nebol počúvol, chytili by ťa a zabili. Lothian, nemohol som prísť aj o teba. Prosím ťa, nevyčítaj si, že si nažive." 

Prikývol, ale nevyzeralo, že by moje slová niečo zmenili. Pokrútil hlavou a znovu sa usmial, hoci jeho oči stále prezrádzali vinu. Znova sa mi vrhol okolo krku a ja som ho pevne objal. 

Vtedy za nami pribehli zvyšné dve stráže.

„Mám pocit, že si máme čo povedať," žmurkol Lothian.

„Vidím, strážca," uškrnul som sa.

„Máš ho?" opýtal sa jeden o pár rokov starší vlk.

„Všetko v poriadku! Je to môj priateľ a nezvestný Siriusov syn," odvetil Lothian a potom znova na mňa pozrel.

„Keď sme už pri tom, ten vankúš vrátiš. Ja už sa o nocľah aj jedlo postarám."

„Som rád, že som si získal tvoju pozornosť," zaceril som sa a Lothian sa teatrálne chytil za srdce a utrel si imaginárnu slzu. Dvaja vlci za nami si vymenili nechápavé pohľady a celú cestu do zámku si ma zvedavo premeriavali. Lothian sa počas nášho rozhovoru vyhýbal nebezpečným témam, tušiac, že nás tí dvaja počúvajú. 

Za bránami sme sa odpojili od tých dvoch a Lothian ma viedol ďalej. Zastali sme pri jedných dverách, na ktoré zaklopal. Ozvalo sa unavené ďalej. Zmätene som na neho pozrel, no on sa len usmial. Vystrel sa a vkročil dnu. Bol som mu tesne za pätami.