Zdivočený

37# tieň-Mučivý bozk

Večera bola veľmi chutná, no tichá. Pre Niriu to bolo viac ako netypické, ale netušil som, čo povedať. Neviem, na čo myslí. Aj by som sa bol opýtal, ale nemal som dobrý pocit, že v tej obrovskej jedálni sme sami, len sem tam sa mihne služobníctvo. Možno niekto načúva. Tak som len pokračoval v jedle.

Po večeri nás Riadel odviedla do izieb. Niria mi len popriala dobrú noc a zmizla v tej svojej. Mal som slová na jazyku, no zabuchla mi dvere pred nosom. Urobil som niečo? Povzdychol som si. Tak jej to poviem ráno. Len čo som zaľahol do postele, zaspal som ako zarezaný.

Po rovnako mĺkvych raňajkách nám Riadel ukázala obrovské záhradné átrium. Tu nás aj nechala. Pôsobilo to ako oáza uprostred púšte. Veľká fontána s krištáľovou, studenou vodou, palmy tiahnuce sa do výšky a pri nich rôzne exotické kry, vysoká tráva a iné farebné rastliny. Do toho všetkého sa prekrikovali vtáky. 

Niria sa usmiala a usadila na fontáne. Zdvihla hlavu k slnečným lúčom akoby zdravila slnko. Posadil som sa k nej, hľadiac na tečúcu vodu. Prstami som bezmyšlienkovito rozvíril hladinu.

„Prečo si sa vzdala svojho želania? Ty si bola predsa prvá, kto chcel ísť za Callistou," prehovoril som. Niria otvorila oči, sadla si do tureckého sedu a zastrčila si prameň vlasov za ucho. Jej líca nabrali červenkastý odtieň.

„Callistinu pomoc potrebuješ viac ako ja. Chcela som ujsť z tých zásnub, toho nátlaku, pretvárky. Chcem byť slobodná. Svoju rodinu ľúbim, ale nedokážem splniť ich nároky. Myslela som, že mi to Callista pomôže zmeniť, že existuje cesta. Ale Dalass mal pravdu. Nepotrebujem Callistu, aby veci zmenila. Dokážem si s tým poradiť sama. Možno teraz nemám cieľ, ale mám možnosti," usmiala sa.

„Ak chceš, môžeš ísť so mnou. Chystám sa ísť do vlčieho kráľovského mesta. Žije tam priateľ, ktorého som roky nevidel," navrhol som, zízajúc do vody.

„Nemôžem ti sľúbiť nijaké útočisko alebo miestečko, ale ak chceš byť slobodná... Samozrejme, je to len návrh! Kedykoľvek môžeš odísť. Ja len... Napadlo mi, ak to nemáš premyslené, že by sme mohli ísť ešte chvíľu spolu," rozpačito som si vošiel rukou do vlasov a opatrne na ňu pozrel. Oči jej zažiarili.

„Naozaj? To by bolo úžasné! Teda, rada pôjdem s tebou, ak ti to neprekáža."

„Dobre," usmial som sa.

„A tiež sa ti chcem poďakovať." Vystrel som sa a voľne si objal kolená.

„Nielen, že si sa vzdala svojho priania, ale pomáhaš mi splniť aj to moje. Vážim si to, naozaj. Tiež si neviem spomenúť, či som ti vôbec poďakoval za vyslobodenie z cely. Takže ďakujem. Za všetko."

Niria sa rozosmiala.

„To nestojí za reč," mávla rukou. 

Nesúhlasil som.

Začínal som si uvedomovať, ako veľa pre mňa táto slniečková čarodejnica urobila. Nielen to vyslobodenie z cely, ale tiež ošetrenie, pomohla mi ujsť z mesta, ponúkla mi novú šancu a ešte sa aj vzdala svojich záujmov pre tie moje. Postavila sa netvorovi a neodsúdila ma. Spomenul som vôbec všetko? Asi sa hviezdy nado mnou zmilovali.

„Možno mám nápad, ako pomôcť vlkom, ak nejakých Goran ešte drží," pozrela mi priamo do očí. Nadvihol som obočie.

„Prešmyknem sa tam so zámienkou, že ťa poznám. Bude sa báť a bude snažiť zistiť, čo vlastne viem. Dostanem k vlkom a jeho plánom a všetko pozbieram ako dôkazy. Pustím vlky a dôkaz odovzdám môjmu kráľovi. Z toho sa Goran nevymotá a ty môžeš ísť potom proti nemu svedčiť. Ak by chcel na teba niečo vytiahnuť, povieš, že si reagoval v sebaobrane. Ja budem na tvojej strane a potvrdím, čo som videla, že ti naozaj zobral vlka."