Zdivočený

25# tieň-Zviera splnu

Ráno som sa zobudil v objatí. Pomrvil som sa. Dalass sa tiež začal zobúdzať. Stiahol zo mňa ruku a pretočil sa na chrbát. Ponaťahoval som si svaly a nahlas vydýchol.

„Dobré ránko," usmial sa Dalass.

„Dobré," odpovedal som.

Nadvihol som sa na lakťoch a poobzeral sa. Ležali sme v stodole na slame, okolo nás bolo rozhádzané naše oblečenie. Pre seba som sa uškrnul. Áno, mali sme vážne divokú noc. Pozrel som na Dalassa, ktorý sa spokojne rozvaľoval v celej svojej nahej kráse. Asi zacítil môj pohľad, pretože otvoril oči a otočil hlavu.

„Ešte stíhame rýchle druhé kolo," zapriadol. Šmaril som po ňom nohavice, na čo sa Dalass nahlas rozosmial.

„Prestaň!" zavrčal som, no tiež sa zasmial.

Noc s Dalassom bola jedna z najlepších, aké som s niekým zažil. Vážne nehovoril do vetra, keď tvrdil, že nikto ma neuspokojí tak ako kitsune. Lišiak presne vedel, kde a ako sa ma dotknúť a tiež som si istý, že aj on si to užil.

Začal som sa obliekať a Dalass ma po chvíli nasledoval, keď niekto vtrhol dnu.

„Dalass? Roxian?" ozval sa ženský hlas. Stuhol som. Niria.

„Hej, hej, sme tu! Daj nám chvíľku, nech sa oblečieme," zakričal naspäť kitsune a sprisahanecky na mňa žmurkol. 

„Och, ja... P-prepáčte! N-nevedela som, že vy dvaja ste... Och! Počkám vonku!" vyjachtala zo seba rozpačito a vybehla zo stodoly. Dalass sa zachechtal. Pokračovali sme v obliekaní.

„Ako dlho trvá cesta ku Calliste?" opýtal som sa.

„Týždeň. Prečo?" odvetil.

Sedem dní. To je priveľa. Nestihneme tam doraziť pred splnom. Doriti! Ako sa vyhnúť zverovi? Stále ho nedokážem ovládať. Je divý a nebezpečný. Ako mu zabrániť, aby roztrhal Dalassa a Niriu? Jedine sa od nich odpojiť. Dúfam, že budeme aspoň v lese, kde by som sa im mohol stratiť. Ale aj tak. Ako vysvetlím svoje nočné zmiznutie? A hlavne, ako zariadim, aby mi dali pokoj?

„Len tak," mykol som plecom. Dalass prižmúril oči.

„Nekráti sa ti čas? Teda, ak nemáš svojho vlka, nemôžeš zomrieť, však nie?" Jeho zväčša veselý a hravý hlas sa zmenil na ustaraný. Prekvapene som nadvihol obočie. Však ma ledva pozná, prečo sa tak stará? Teraz vynechajme fakt, že sme minulú noc spolu spali.

„N-nie. Teda nikdy mi niečo také ani nepadlo. Už ho nemám asi štyri roky, týždeň to ešte vydržím," mykol som plecami. Dalass si ma premeriaval akoby hľadal náznaky nejakej smrteľnej choroby. Možno očakával, že sa teraz dramaticky zložím na zem.

„Poďme," prerušil som to ťaživé ticho. Lišiak prikývol a vykročil.

Niriu sme našli vonku tak, ako sľúbila. Opierala sa o strom a na pokrčených nohách mala položený svoj zápisník, pričom ceruzkou po ňom behala. Prisadli sme si do trávy k nej.

„Bré ránko! Ponúknite sa raňajkami. Zatiaľ, čo vy ste dospávali, ja som šla nakúpiť," široko sa usmiala a podávala nám chlieb so syrom. Obchodníci, od ktorých nakúpila museli skákať od nadšenia. Nazrel som jej cez rameno. Kreslila do horného rohu listu malú líšku. Väčšina plochy bola prázdna. Dalass sa na ňu hrejivo usmial a vzal si ponúkaný kúsok.

„Rada kreslíš?" opýtal sa, keď jej nazrel do zápisníku. Ja som sa usadil oproti a pustil sa do raňajok.

„Áno. Teda pokúšam sa o to," zasmiala sa.