Zdivočený

44# tieň-Nezvestný generálov syn

Lothian pri mne prespal, no kým som ja len otváral oči, on už bol nachystaný do služby. Zmätene som sa nadvihol na lakťoch a zívol. Kamarát na mňa pozrel a zaškeril sa.

„Zjedol som ti z raňajok."

Usmial som sa a prešiel si rukou po tvári.

„Mal by si sa obliecť. Trošku sme si prispali. Ešte dobre, že som nemal rannú hliadku. Nachystaj sa. Máš ani nie hodinu, kým sa postavíš pred kráľa. Si na to pripravený či mám požiadať o odklad?"

Zavrtel som hlavou a postavil sa.

„Chcem to mať čím skôr z krku."

Lothian prikývol. Otočil som sa mu chrbtom a zamieril do kúpeľne. Počul som, ako sa Lothian prudko nadýchol, ale moje jazvy neokomentoval. Nepýtal sa, z čoho konkrétne sú. Pravdepodobne si to domyslel, po včerajšom rozprávaní.

„Pekné tetovanie," prehodil miesto toho. Automaticky som sa dotkol šije, kde boli zobrazené vtáky od Benjiho.

„Symbol, že len ja rozhodujem o tom, kto sa dotkne môjho krku," odpovedal som na nevyslovenú otázku. Lothian sa chápavo usmial.

Keď som vyšiel z kúpeľne, Lothian ma stále čakal. Čítal si a ukradomky mi bral z raňajok. Zase. Načiahol som sa, že mu hravo drgnem do hlavy, no zachytil moju ruku v letku.

„Snaž sa viac, kamoško," prehodil s úsmevom, ani nezdvihol zrak od slov v knihe. Zavrčal som a posadil sa oproti nemu.

„Nevystatuj sa! Chceš si zmerať sily?"

„Kedykoľvek," uškrnul sa a znova si drzo vzal plátok syra z taniera. Vyceril som zuby a načiahol sa po čerstvý chlieb. Veľmi sa teším, keď mu nakopem ten jeho kuchársky zadok.

O pár minút zaklopal na dvere Sagitario, že je čas. Lothian na mňa pozrel s nadvihnutým obočím.

Čas.

Obaja mi chceli dať čas spracovať to. Ale ja som trhal reťaz, ktorá ma držala späť a teraz rozhodne neskrotnem a nepodvolím sa minulosti. Stačilo! Vystrel som chrbát a vykročil, no Sagitario ma zastavil.

„Musíš tu nechať zbrane, Roxian."

Prižmúril som oči, no s povzdychol si odopol opasok s mečom a odložil aj nože. Hodil som ich na posteľ a vykročil. Chápal som to a rešpektoval, no to neznamená, že mi to nebolo proti srsti. Neozbrojený. Vedel som, že Lothian ani Sagitario mi neublížia, ale ten pocit. Zraniteľný.

Zhlboka som sa nadýchol. Nikto iný sa k nám nepripojil. Lothian kráčal vedľa mňa, hlava vztýčená, krok rázny. Ale videl som, ako zatína sánku. Bol nervózny, no maskoval to veľmi dobre. Sagitario nás viedol, takže jemu som do tváre nevidel. Zastali sme pred obrovskou bránou, pri ktorej stálo šesť stráží. Sagitario zastal a otočil sa ku mne.

„Odpovedaj len na otázky, ktoré ti položia. Nehovor bez výzvy a na začiatku sa pokloň. Bude to dobré, chlapče," stisol mi rameno. Potom pozrel na Lothiana.

„Budeš pri bráne z druhej strany a pripojíš sa k ostatným."

Môj kamarát prikývol.

Vošli sme do sály.

Kráčal som oproti kráľovi, ktorý sedel na zlatom tróne. Hnedé vlasy mal popretkávané striebornými prameňmi. Tvár lemovali vrásky. Bolo vidno jeho narastajúci vek, no z jeho dôstojnosti a sily vôbec neubudlo. Po jeho pravej strane bol prázdny trón, zjavne pre kráľovnú, zatiaľ, čo na tom z ľavej strany sedel mladý muž, ktorého som si pamätal z detstva. Taran. Dedič vlčieho kráľovstva. A za ním vzpriamene stála princezná Valentya. Vyrástla z nej nádherná žena. Keď ma zbadala prekvapene zažmurkala, zatiaľ čo kráľ a jeho dedič mali kamenné tváre.