Zdivočený

30# tieň-Napadnutí

Keďže sa Niria uzdravila a bolo aj po slávnosti, mohli sme pokračovať. Od Noci Sviec sa mi na srdci usadil akýsi pokoj a pripadal som si ľahší. Niečo zo mňa opadlo, ľahšie sa mi dýchalo. Bolo to fajn. A bude to ešte lepšie, keď sa mi vráti vlk.

Obzeral som sa vôkol.

Zdalo sa, že Dalass si Tiché údolie zamiloval a do odchodu sa veľmi nehrnul.

Lýdia nás prišla odprevadiť spolu s niekoľkými zvedavými dračími deťmi. Frederick na nás už otrávene čakal. Určite sa nemohol dočkať, kedy sa nás zbaví a jeho trest skončí.

Ďakovali sme klanu za pohostinnosť. Dalass sa lúčil s učencami a deťmi, Niria s liečiteľmi a ja som zamieril k Lýdii, aby som sa jej úprimne poďakoval, že mi dovolila rozlúčiť sa so svojou rodinou. Ako odpoveď mi vzala ruky do svojich dlaní a sklonila hlavu.

Podišli sme k divokému dračiemu chalanovi.

„Ešte raz vám za všetko ďakujeme," otočil sa ešte Dalass na Frederickovu zlosť.

„A ak by vám to neprekážalo, radi by sme sa niekedy vrátili," nadhodil slušne.

Lýdia sa rozosmiala a pozrela na svoj klan. Dračie deti, najmä mláďatá, nadšene prikyvovali.

„Kedykoľvek ste u nás vítaní," usmiala sa.

„Ďakujeme."

Pozreli sme na Fredericka, ktorý otrávene prevrátil oči a vykročil popredu. Poslednýkrát sme zamávali klanu a pobrali sa za ním.

***

Rýchlo sme prešli skrz zelené porasty k suchej oblasti a priamo do kaňonu. Nemal som z neho dobrý pocit, no nič čudné som nevidel, nepočul ani necítil. Bol to len šum v mojich ušiach, pretože nikto iný nezaváhal. Zavrtel som hlavou a pokračoval.

„Prečo nejdeme lesom na sever?" zaujímal sa Dalass.

„Pretože takto to je kratšie," odvetil Frederick.

Nad nami sa v obrovských výškach týčili kamenné steny a na oblohe škriekali supy. Slnko pražilo a tieň chýbal. Kaňon bol široký a veľmi, veľmi dlhý. A to je údajne skratka! Kráčali sme s vyplazenými jazykmi, len Frederick nestrácal svoj rovný postoj. Podávali sme si čutory, plášte si natiahli na hlavy, aby sa nám neusmažili. Ako dlho ešte pôjdeme?

Odrazu som si však niečo uvedomil a prudko zastal. Okrem krokov a unaveného dychčania som nepočul nič. Žiadny vietor preháňajúci sa kaňonom, žiadne škriekanie vtákov či vzdialené zvuky iných zvierat. Napínal som vlčí sluch, ale žiadne zvuky. Nič iba ticho. Ťaživé ticho. Zavetril som. Niekde však musela byť mrcina, pretože som cítil hnijúce mäso. Ale keď ju tu mŕtvola, tak by tu mali byť supy alebo iné zvieratá. Niečo muselo zabíjať. Tak prečo je tu také ticho a nik okrem nás tu nie je? Obzrel som sa za seba a prečesával okolie. Okrem skál a kamenných vysokých stien som nevidel nič.

„Žije tu niečo?" opýtal som sa. Frederick na mňa zboku pozrel.

„Nič. Možno nejaké hady alebo malé hlodavce. Ak však narážaš na to ticho, vždy je to také. Keď lietaš nevnímaš to," mykol plecami.

Dalass zastal. Hľadel na cestu, ktorou sme sem prišli, no myšlienkami bol inde. Premýšľal. To donútilo zastať aj Niriu a zavolala na dračieho chalana.

„Ak tu nič nežije, prečo cítiť zhnité mäso?" nadvihol som obočie.

Niria sa zamračila. Frederick zavetril a prišiel k nám bližšie.