Zdivočený

45# tieň-Anjel v pekle

Ubehlo niekoľko dní. Taran odišiel za Goranom aj s niekoľkými vlkmi. Valentya ma uistila, že mu niekoľkokrát prízvukovala, aby sa pozrel do pivníc a žalárov.

Teraz mi nezostávalo nič iné, ako čakať.

Trávil som veľa času s Lothianom a Valentyou. Keď ani jeden z nich nemal čas, požiadal som Sagitaria, aby mi pridelil robotu. Niekedy som pomáhal v kuchyni, inokedy v stajniach. Nešlo len o to zahnať nudu. Snažil som sa tiež zabrániť myšlienkam na Niriu, čo nebolo ľahké.

Urobil som presne to, čo nechcela. Šiel som za vlčím kráľom a povedal mu o Goranovi. Bude vojna, pretože kráľ nedovolí, aby čarodejníkom prešlo, že nám dokážu vziať naše vlčie telá. Keď sa Taran vráti budú dôkazy. Niria sa tak ochotne ponúkla, že so mnou zastaví Gorana, že vyslobodíme vlky, ale... Bola aj toto lož? Chcela mi aj ona nasadiť obojok? Vlákať ma k nemu namotaného ako psa? Lady Niria...

***

Taran sa vrátil.

Len čo som sa to dopočul, takmer som vpálil do trónnej siene, no Sagitario ma zastavil na pol ceste a aby mi zamestnal hlavu, poslal ma do kuchyne pomáhať. Lothian zbieral klebety od stráží, ktoré sprevádzali korunného princa. Keď sa večer zastavil za mnou, netváril sa víťazoslávne. Jeho tvár bola zachmúrená. Tvrdil, že sú to len reči stráží, mohli ho len odbiť, aby do toho nestrkal nos, keďže sa pozná so mnou. Ale ja som tušil, že mu povedali pravdu. Videl som aj v Lothianových očiach, že to vie.

Princ Taran nezistil nič.

Nič.

A neskôr to aj sám korunný princ potvrdil. Povedal, že prečesal sídlo, bol aj v pivniciach, no všetky boli prázdne a zaprášené, akoby sa nepoužívali roky. Goran dokonca ochotne spolupracoval, hoci vyzvedal, prečo sa oň zaujíma Vlčí kráľ. Taran mu, samozrejme, nepovedal pravdu. A hoci prešiel celé sídlo, proti Goranovi nenašiel ani len jeden dôkaz. Nič nenasvedčovalo, že by držal vlky, nie to ešte na nich robil pokusy.

Nechápal som to. Vôbec som tomu nerozumel. Neverím, že by Goran odrazu prestal.

Princ nepriniesol nič, čoho by sa dalo chytiť. Dôkazy. Chýbali akékoľvek dôkazy. Nemali sme v labách nič!

Jediná informácia, ktorá nás všetkých zaskočila bola, že som mŕtvy. Nevedel som vysvetliť, odkiaľ sa vzala. Bol som predsa tu. Živý a zdravý. A sklamaný. Bol som bezradný a hoci som sa snažil opísať netvora, na ktorého som sa menil, čo všetko som si s ním vytrpel, odvolával sa na svedkov... Nestačilo to. Stále to bolo príliš málo a pôsobilo to ešte menej, keď u Gorana bol Taran a nič nenašiel.

Bol som zúfalý. Bezbranný. A ničomu som už nerozumel. Nahnevane som vypochodoval z trónnej siene. Nevedel som, čo budem robiť.

***

Bol som s Lothianom a Valentyou na koňoch pri lese. Od chvíle, čo sa vrátil Taran sa ma držali ako kliešte. Niekedy som z nich už bol naozaj na nervy a ukrýval sa u tety Severy alebo Sagitaria, ktorý ma ochotne kryli. Bol som za to rád, no aj ich ustarostené tváre ma iritovali.

Musel som niečo vymyslieť. Nejako získať dôkaz. Urobiť niečo. Tomu bastardovi to nemôže len tak prejsť!

Sedeli sme v tráve a jedli jablká, ktoré Lothian podtiahol z kuchyne tete Severe pod nosom. Len na pol ucha som počúval kamarátovo rozprávanie, Valentyin smiech a fŕkanie koní. Myšlienkami som bol totiž stále pri Goranovi.