Zdivočený

10# tieň-Vlk a Kocúr

Na druhý deň, niekto rozrazil dvere na izbe a prudko roztiahol závesy. Zavrčal som a otvoril jedno oko. Amira sa postavila priamo predo mňa.

„Vstávaj! Tréning začína. Ideme behať," zaškerila sa. Odfrkol som a pretočil sa na druhý bok. Mocné ruky sa dotkli môjho boku a ramena a spadol som na zem. Vyskočil som na nohy zazerajúc na blondínu. 

„Máš päť minút," zasmiala sa a odišla z izby. Zaťal som zuby, potlačil nadávky. Nemôžem zlenivieť. Potrebujem sa dostať späť do formy. Obliekol som sa a opláchol si tvár. Presne o päť minút sa zase rozrazili dvere. Mám pocit, že inak ich ani otvoriť nevie. Amira si ma premerala od hlavy po päty. Kývla mi a spoločne sme vyšli na chodbu.

Dom bol tichý, až na prvé služobníctvo, ktoré sa vytrácalo zo svojich izieb, aby sa postaralo o raňajky. Každý, koho sme stretli, nám poprial dobré ráno a Amira im pozdravy s úsmevom oplácala. Vonku sme prešli okolo dvoch strážcov, ktorí mali nočnú službu.

„Bré ránko, Amira," kývol ospalo na pozdrav jeden z nich. Stuhol som. Ich pach. Boli to čarodejníci. Automaticky som urobil jeden krok vzad. 

„Máme mladú posilu?" usmial sa na mňa. Srdce mi tĺklo ako zvon. Snažil som sa vytesniť z hlavy spomienky na Goranove stráže. Ozbrojený čarodejník mi veľmi nepomáhal. Mimovoľne som sa dotkol krku. Nie, nemám golier. Som voľný, som voľný. Tohto čarodejníka nepoznám, no pracuje pre Cléanta, nie Gorana. Cléanta! Cléante mi neublížil, pomohol mi.

„Ak ho dostaneme do formy," mykla Amira veselo plecami.

„A ty si ho dostala na starosť? Chudák chlapec," zaškeril sa druhý zo stráží. Amira ho hravo drgla lakťom. Potom sa otočila na mňa, vyzývavo nadvihla obočie a rozbehla sa. Nasledoval som ju.

Na konci ranného behu som lapal po dychu. Svaly sa triasli od námahy, tiekol zo mňa pot potokom, vyplazoval som jazyk. Amira bola úplne v pohode. Nečakal som, že pobežíme tak rýchlo a tak dlho. Samozrejme, vlci sú známi svojou vytrvalosťou, ale toto bolo šialenstvo! Posledný kilometer, možno aj viac som sa za ňou potkýnal, fučal a nadával, zatiaľ čo ona stále behala ako srna. Vrátil som sa zničený do izby a zamieril rovno do kúpeľne.

Z vlasov mi ešte tiekla voda, keď ktosi zaklopal a vzápätí sa objavil vo vnútri. Cléante. 

„Dobré ráno. Nezničila ťa Amira príliš?" Zazrel som po ňom, na čo vyprskol do smiechu.

„Raňajky už čakajú, poď sa najesť. Potom ťa z jej pazúrov na chvíľu vytrhnem, aby si videl mesto," kývol mi. 

Mlčky som ho nasledoval do veľkej jedálne. Prekvapilo ma, že služobníctvo sa tu zbiehalo na raňajky spolu so svojím pánom. Stráž sedela pri jednom stole a niečo medzi sebou nadšene rozoberali. Zachytil som ich pohľad a odvrátil sa. Tŕpol som. Všade bol čarodejnícky pach. Úplne všade! Len sem-tam sa predral iný, ľudský. Stráže neboli jediné, pre koho som bol hlavnou témou. Cléante si prisadol k jednej skupinke žien. Stiahol ma so sebou. Ženy sa začali chichotať. Cléante sa s nimi pustil do reči. Popri tom si naložil na tanier podľa vlastného vkusu. Opatrne som si aj ja vybral raňajky. Tentoraz som mal na pamäti, že nesmiem hltať, ako zmyslov zbavený. Cléante počúval, čo hovoria jeho služobníčky. Pustil som sa do jedla bez záujmu zapojiť sa do konverzácie.

„A ktože je toto, pane?" zaklipkala mihalnicami jedna z čarodejníc. 

„To je posila do našej stráže. Roxian," odvetil Cléante. Zdvihol som pohľad a zistil, že sa na mňa upiera niekoľko párov ženských očí. Všetky sa usmievali, zvedavo si ma premeriavali. Skrčil som plecia.