Zdivočený

21# tieň-Zo zákulisia pod reflektor

„Prečo si ju zabil? Keby si bol so mnou bežal, mohli sme sa stratiť v lese a nikto nemusel zomrieť. Zbláznil si sa?! Už aj tak po tebe idú kvôli vraždám. Ďalšia ti veľmi nepomôže!" dychčala Niria popri behu. Neodpovedal som jej. 

Spomalil som do klusu až som nakoniec zostal stáť. Čarodejnica naopak prudko zastala až takmer spadla z nôh. Hruď sa jej veľmi rýchlo nadvihovala a klesala. Oprela si ruky o kolená, lapala po dychu, no to jej nezabránilo, aby držala zobák.

„Preto si ma poslal dopredu? Chcel si ich všetkých pozabíjať? To bol tvoj plán? Tí ľudia si len plnia svoju prácu, Roxian! Keby si nikoho nezabil, nemuseli by teraz po tebe ísť. Krádež dračej krvi by sa ešte nejako odškodniť dala, ale vraždy nie. Tí ľudia majú rodiny, priateľov. Ako by bolo tebe, keby ti zabili priateľa?"

Prebodol som ju pohľadom. Tá malá ukecaná čarodejnica... Ako by mi asi bolo?! Hm, možno by som sa rozhodol toho pankharta nájsť a zavraždiť. Veľmi pravdepodobne odpornou a brutálnou smrťou. Pomohol by som karme a spravodlivosti splniť si svoju prácu. Asi takto nejako by som reagoval a vlastne och, áno, presne tak aj reagujem!

„Môžeš sa, láskavo, prestať do mňa starať?" zavrčal som.

„Nestarám sa do teba, ale o tých nevinných ľudí!"

„Nevinných?! Len pred pár dňami ma verejne zbičovali!"

„To ale," rozčúlene zmĺkla uprostred vety. Do líc sa jej nahrnul rumenec, našpúlila plné pery. Frustrovane zafučala. Prekrížil som si ruky na prsiach, v ušiach mi hučalo a mávala mnou zúrivosť. Sledoval som, ako sa zhlboka nadýchla, prehrabla si husté vlasy a vzápätí sa usmiala.

„Fajn. Stále s tebou nesúhlasím, čo sa týka tej smrti, ale asi nemá cenu to s tebou rozoberať. Dobre. Prepáč, máš svoje tajomstvá a ja som pre teba stále respektíve cudzia. Ani ja nevešiam náhodným okoloidúcim na nos všetky veci. To by bolo divné, však? Hoci tebe som povedala, kam idem, ale vlastne to je iné. Či? Nevadí," rozosmiala sa. Otvorila svoju tašku a vytiahla odtiaľ čutoru.

„Daj si," ponúkla ma. 

Ja som tam stál pred ňou s vyvalenými očami neschopný dostať zo seba ani slovo. Nekričala po mne pred chvíľou? Hádka sa len vyostrovala, keď sa Niria zrazu stiahla a usmiala. Moju zlosť tak rozprášila ako mávnutím prútika. Čo sa to práve stalo? Uniklo mi niečo?

Aby som získal čas, vzal som si čutoru. Jej úsmev sa rozšíril. Zatvoril som oči, aby som aspoň na chvíľu utiekol od tej žiary, ktorá z nej sršala. Vrátil som jej čutoru a aj ona sa napila.

„Takže ideme?" kývla hlavou. Prikývol som stále neschopný spracovať, čo sa, doriti, vlastne stalo.

Strhol som si však parochňu a rozstrapatil vlasy. Nebola práve príjemná a celkom ma svrbela. Odhodil som tú chlpatú vec, no Niria ju zdvihla, oprášila a schovala do tašky.

„Nikdy nevieš, kedy sa môže hodiť," odpovedala na môj spýtavý pohľad.

„Tak ako sa nám hodila teraz? Bola to hlúposť," odfrkol som.

„Bolo to fajn. Keby si trošku hral so mnou, možno by ťa ani nežiadal, aby si si zložil šatku. Ale nie! Tebe niekto oznámi, že sa po meste, v ktorom si na prázdninách so svojou snúbenicou, kráča vrah a tebou ani nemykne. Ako nehnevaj sa, ale trošku strachu o mňa si preukázať mohol. Takto to nebolo autentické," ohradila sa. Nadvihol som obočie.

„Určite to bolo v tom," prevrátil som očami.

„Samozrejme," prikývla.

„Tadiaľto! Ale už žiadne vraždy! Keď som vravela, že pôjdeme spolu a nie som v boji práve zdatná, nemyslela som, aby si vyťahoval meč pri každom človeku."