Zdivočený

8# tieň-Čierny kocúr

Otvoril som oči a zmätene zažmurkal. Nado mnou sa týčili listnaté koruny mohutných stromov. Stromy. Kedy som videl naposledy stromy? Rozkašľal som sa a prevalil sa na brucho. Na zem som vypľúval vodu a sliny. Keď mi prestalo zvierať žalúdok, uškrnul som sa a vzápätí sa nahlas rozrehotal.

Len tak som ležal na tráve, opretý lakťami o mokrú hlinu a rehotal sa. Podarilo sa mi to! Utiekol som tým netvorom. Som na slobode. Som vonku. To je ako sen. Zvládol som to. Už mi viac nemôžu ublížiť. Zrak mi spadol na palicu, ktorú som zvieral v rukách a môj smiech bol ešte víťaznejší. Nedal som mu všetko, čo chcel a ešte som mu aj niečo vzal. Nemôžem tomu uveriť! Dokázal som to. Ja som to dokázal!

Pomaly som sa postavil na nohy. Rieka za mnou hučala vo svojom divokom rytme, na druhej strane v lese štebotali vtáky. Nemôžem tu zostať. Netuším, ako dlho som bol mimo, ale mal som prekliato veľké šťastie, že ma tu nenašli Goranovi vojaci. Lenže kam pôjdem? Poobzeral som sa a pozrel na rieku. Pôjdem po prúde a uvidím, kam ma dovedie. No najskôr...

Chytil som diabolskú palicu do rúk a zdvihol koleno. Zlomil som ju na dve polovice. Čakal som iskry, dym, ale drevo jednoducho podľahlo pod náporom sily. Bol som si však istý, že je to rovnaká palica, ktorá mi vzala vlka, ktorá spôsobuje bolesť. Mieril ňou na mňa, donútil ma ňou klesnúť na kolená. Ale viac nie. Bez tej palice už nikomu nevezme jeho dušu. Zavrčal som a odhodil obe polovice do rozbúrenej rieky. Díval som sa, ako ich voda odnáša a potom vykročil po prúde.

Dostal som sa do dediny. Držal som sa však od dedinčanov ďalej. Videl som sa v rieke a sám by som od seba najradšej bočil. Posledné, o čo stojím je pozornosť. Preto som sa ponevieral len po okolí, neodvážil som sa vstúpiť na tržnicu. Žalúdok ma prosil o jedlo. Bobule, čo som našiel po ceste sem, pri dedine neboli. Slintal som nad vôňou grilovanej ryby, ale neodvážil som sa po nej siahnuť. Na slobode som veľmi krátko a príliš sa bojím, že jedným zlým rozhodnutím o ňu prídem.

Okolo dediny som sa ponevieral iba pár dní. Goranove stráže sliedili vôkol. Stále som sa neodvažoval vstúpiť na to územie, ale aby som aspoň trochu zahnal hlad, sliedil som okolo farmy neďaleko. Bol som príliš slabý na to, aby som chytil sliepku, no podarilo sa mi ukradnúť pár jabĺk či kukuricu. 

***

Na túto noc som čakal. Spln. Podarí sa mi premeniť. Potom pôjdem na lov a vďaka vlčej sile sa dostanem ďalej. Nie všetky Goranove stráže poznajú moju vlčiu premenu. Aj medzi dedinčanmi budem v kožuchu menej nápadný ako v strhanom, dokaličenom ľudskom tele. Schúlil som sa do klbka na okraji lesa ku kmeňu stromu. Objal som si ramená, aby som sa trochu zahrial. S nádejou som čakal, kedy sa ukáže krásny mesiac, ktorý mi vráti moju premenu. 

Konečne! Vyšiel. Nádherný, zlatý. Ako čerstvý peceň chleba. 

Spokojne som sa nadýchol, očakávajúc príval sily a srsti, keď ma chytili kŕče. Vyvalil som oči. Zavrčal som a chytil sa za brucho. Zjedol som niečo otrávené? Ale čo? Všetky plody, čo som dal do úst boli jedlé. Poznám ich! Zrazu ma naplo. Klesol som dlaňami na zem a márne otváral ústa. Nič zo mňa nevyšlo. Kŕče však hovorili o niečom inom. Oblialo ma teplo, no za ním nasledovali zimomriavky. Zavrčal som. Doriti, to je bolesť! Znovu ma naplo. Čosi sa zo mňa driapalo von, ale nič nevychádzalo. Začínala sa mi točiť hlava, triaslo sa mi telo. Kŕče v bruchu poľavovali, no vracali sa v rovnako silnej intenzite. Fučal som, skrútený na zemi. Pre bolesť som ťažkopádne dychčal. Čo sa to so mnou deje? Niečo ma tlačilo na hrudi. Hlavu mi zaplavili spomienky na Goranovo mučenie. Zakňučal som, vyvrátil hlavu a nechty zarýval do brucha aj trupu. Čo sa to, doriti, deje?!