Zdivočený

29# tieň-Posledné zbohom

Ďalšie dva dni boli prípravy slávnosti v plnom prúde. Niria sa pekne zotavila a na Noc sviec pomáhala s prípravami. 

Celý ten deň som bol nervózny a roztržitý. Nevnímal som nikoho a nič. Držal som si odstup od všetkých. Potreboval som byť sám so svojimi spomienkami. Ako ma otec učil zápasiť s mečom aj s tesákmi, ako ma mama vedela len svojím objatím utíšiť, keď som sa cítil mizerne. Myslel som aj na svoje sestry. Veľmi živo si pamätám, ako sa mi Direna plietla pod nohy a kreslila zvieratká, ktoré videla. S Theolou sme sa vždy navzájom kryli, keď sme chceli zostať v noci vonku. Zažmurkal som, aby som zahnal krutú spomienku na ich vraždy. 

Cléante mi ponúkol pomocnú ruku, keď som to najviac potreboval. Hoci naše priateľstvo začalo vydieraním a nútenou prácou, profitovali sme z toho obaja a našli sme k sebe cestu. Ale mali sme pred sebou tajomstvá. To Cléantovo ho stálo život.

Prudko som sa nadýchol. Dnes budem mať možnosť opäť s nimi hovoriť. Znovu ich uvidím. A prvá vec, ktorú im chcem povedať je ospravedlnenie. Každému to dlhujem...

***

Kráčal som k jaskyni. Srdce mi tĺklo ako zvon a v hrdle som mal hrču. Vedľa mňa kráčal Dalass a po jeho boku Niria. Chytil nás za ruky a pevne stisol. Stisk som mu opätoval. Potláčal som slzy a po prvýkrát mi napadlo, ako veľmi som svoju rodinu sklamal. Otec vo mne videl silného vlka, ktorý raz možno bude brániť kráľovstvo. Mama mi vždy kládla na srdce, aby som bol dobrým a láskavým človekom. A čo sa zo mňa stalo? Zbabelý, zúfalý vrah. Nedokážem zniesť čarodejnícky pach, nedokážem im úplne dôverovať. Klamem, podvádzam, kradnem. Láska? Len tá krátkodobá, lacná, kedy potrebujem upokojiť svoju túžbu. Som taký zbabelec a pokrytec, že som ani nenavštívil ich hroby. Nevrátil som sa do dediny. Akoby som zabudol na rodinu, priateľov, svoj domov. Sklonil som tvár a pustil Dalassa.

„Potrebujem byť teraz sám," zamrmlal som. Lišiak nadvihol kútik pier a stisol mi rameno. Postavil som sa za jedno dračie dievča a hľadel, ako berie prášok. Asi ucítila môj pohľad, pretože vzhliadla ku mne a usmiala sa.

„Vezmi si ho asi za hrsť, netreba sa báť, je ho dostatok. Potom ho len hoď do božského ohňa a mysli na tých, ktorých chceš vidieť. Ak to neurobíš, môžeš totiž naraziť aj na dávneho predka a bude to celkom trapas."

Vďačne som prikývol a vzal si prášok. Dúfal som, že sa mi cestou celý nevysype. Prechádzal som okolo ohňa a hľadal si miestečko. Pritom som videl niekoľko dračích detí, ktoré obkolesili plamene a oni sa s nimi zhovárali. Ich podoby som však nevidel, dokonca ani hlasy nerozoznal. No, boli s nimi. 

Zdvihol som tvár a vystúpil po kameňoch vyššie. Tu bolo menej drakov. Sadol som si na okraj. Teplo z vatry ma spaľovalo. Zahryzol som si do pery, zavrel oči a vhodil prášok do plameňov, urputne mysliac na svoju rodinu a Cléanta.

„Stále si mizerný zlodej. Normálne som sklamaný, že som ťa nepriučil lepšie," ozvalo sa vedľa mňa pobavene. Prudko som otvoril oči a otočil hlavu. Vedľa mňa sedel Cléante v kostýme Čierneho kocúra, no maska mu nezakrývala tvár. Zažmurkal som. Nebol to tak úplne on. Bol ako dym a vo farbách ohňa. Hoci jeho rysy boli jasné, jeho telo bolo ako záclona. Šokovane som otvoril ústa a cúvol k chladnej stene.

„C-Cléante," vydýchol som. Vyprskol do smiechu.

„Len sa upokoj, kamarát," pobavene pokrútil hlavou a prisadol si ku mne.

„Ty si naozaj tu?" jachtal som.

„Tak trochu," mykol plecom.

„Asi ti veľmi chýbam, keď si neodolal a zavolal ma. Som dojatý," zapriadol. Smutne som sa usmial. Rozhodne to je Čierny kocúr. Pichlo ma v hrudi.