Zdivočený

20# tieň-Takmer chytení snúbenci

„Výborne! Tak, kedy vyrazíme?" Nežartujem, keď poviem, že podskočila a zatlieskala. Cúvol som od tej žiarivej čarodejnice.

„Vieš vôbec, kde ten Dalass je?"

„V Sandbourne má mať o tri dni vystúpenie. Ak sa nám podarí dostať z tohto mesta, čaká nás len jednodňové cestovanie."

Povzdychol som si.

„Vezmem si zbrane a môžeme ísť."

Nič nepovedala, keď som sa otočil a vykročil k svojmu pelechu. Prezliekol som sa, opláchol si spotenú tvár a mokrými prstami si prebehol vlasy. Potreboval som schladiť hlavu. Nemôžem uveriť, že som taký naivný a nechám sa viesť čarodejnicou, ktorá ma dovedie k ešte mocnejšej čarodejnici. Nemal by som jej veriť. Skutočne by som nemal. Ale tá chabá nádej. Už skoro štyri roky som nebehal vo svojom krásnom vlčom kožuchu. Štyri prekliate roky som sa menil na monštrum. Zväčša hladné monštrum. Stále som sa nedokázal zmieriť s tým, čo mi Goran urobil a že takto už dostanem až do smrti. A teraz sa zjaví ona a tvrdí, že niekto by to dokázal zvrátiť. Vrátiť môjho vlka.

Keď som sa vrátil do kuchyne, už sedela za stolom, okolo seba mala farby a huňaté gule. Nadvihol som obočie. Zdvihla ku mne zrak a venovala mi úsmev.

„Asi mi nedovolíš prefarbiť ti vlasy, však?"

„Nemáme náhodou odchádzať?" odsekol som. Rozosmiala sa.

„Pracujem na maskovaní, hlupáčik. Navyše, máme trochu času. Tu nás tak ľahko nenájdu," sprisahanecky žmurkla.

„Ako to môžeš vedieť?"

„Toto bol totiž dom mojej tety," odpovedala a začala si jednu z farieb natierať na končeky vlasov. Otvoril som a zatvoril ústa. Nemal som jej na to, čo odseknúť. Predsa len túto noru som našiel úplnou náhodou a keďže bola opustená, nasťahoval som sa do nej. Nemal som poňatia, kto bol majiteľom a bolo by mi to aj fuk.

Keď Niria skončila a umyla si ruky od farby, otočila sa ku mne.

„Takže si za parochňu?"

„To už skôr," zavrčal som, keď si začala čarami sušiť vlasy. Prikývla a kývla na dve huňaté veci na stole. Povzdychol som si, no načiahol sa po hnedú a nasadil si ju na hlavu. Niria sa zvonivo rozosmiala a pristúpila ku mne. Vyceril som zuby. Necúvla, dotkla sa mojej tváre a začala mi schovávať havranie pramene vlasov, ktoré vytŕčali spod hnedej parochne.

„Síce ti viac pristane čierna, ale na krytie ti to postačí," zastrčila mi posledný prameň a rýchlo sa otočila.

„Prepáč, že sa pýtam, ale kto vlastne si?"

„Čo tým myslíš?" nadvihol  som obočie.

„Chápeš. Vlk, kitsune, miešanec," rozpačito vymenovávala. Pichlo ma pri srdci.

„Nikto," zamrmlal som.

„Nikto nie je nikto." Nechápala to. No, rozhodne jej nemienim zavesiť na nos, čo zo mňa spravili. Viem, že sa môj pach nezmenil, no mám pocit, že skutočne nie som nikým. Možno tak zúrivým netvorom, ako nás kedysi opisovali príbehy ľudí, elfov a čarodejníkov. Niria otvárala ústa, no predbehol som ju.

„Na čo ti to vlastne je?" zaútočil som.

„Musíme skryť svoj pach," zavrtela hlavou a začala sa hrabať v skrinkách, keď konečne hľadala to, čo potrebovala. Vyzeralo to ako parfum a asi aj skutočne bol, pretože Niria sa navoňala. Do nosa mi udrela sladká kokosová vôňa. Rovnaká, akú mala v lese s upírmi. Otočila sa ku mne a nastriekala tým svinstvom aj mňa. Zavrčal som a uskočil.