Zdivočený

6# tieň-Vzal mi úplne všetko

Prebudil som sa spútaný na stole. Zažmurkal som. Stál nado mnou Goran. Jeho oči žiarili krutým potešením. Vyzeral taký spokojný až ma to desilo. Čo sa stalo? 

Goran mi pichol do žíl nejakú látku a pískal si. Ten bastard si pískal, kým mi do tela vpúšťal nejakú sračku! Vedel som, že niečo je inak. Doriti, po mojom roztrieštení sa všetko zmenilo. Úplne všetko. Snažil som sa to nájsť, prísť na to, čo vo mne zlomil, čo tá temnota urobila, ale odpoveď som stále nenašiel. Pravdu povediac aj sa jej desím. Bude to niečo príšerné, pretože Goran je nadšený. Skutočne je nadšený tým, čo sa stalo. Ale čo sa vlastne stalo?

Goran sa otočil k stolu a rýchlo si niečo zapisoval. Pero mu behalo po papieri ako besné. Pred sebou mal tú odpornú palicu. Boli to slabé konáre vŕby zapletené čudným spôsobom do jednej palice. Vrch tvoril korunu pre krvavý rubín. Zbraň. Mučiaci nástroj. Krvavé žezlo. Nech je to čokoľvek, je to zlé a niečo to so mnou porobilo. Niečo viac ako bolesť a roztrieštenie. Goran dopísal, čo potreboval a otočil sa ku mne.

„Výborne! Výborne! Konečne máme prvý pozitívny výsledok! Zo začiatku som bol trošku skeptický, keď som ťa videl miesto Siriusa, no na druhej strane si bol výzva. Som rád, že sme mohli spolupracovať. Ešte počkáme na celkový výsledok do splnu, ale myslím, že to bude len formalita. Chápeš, posledné potvrdenie. Úspech je taký veľký. Konečne! Ešte musím všetko zaznamenať, overiť si, že to nebola len náhoda. Ale gratulujem, Roxian! Zvládli sme to!"

Vyceril som zuby. Povolil remene, pričom si niečo nadšene brblal. Správal sa neopatrne. Chcel som zaútočiť, no podlomili sa mi končatiny a spadol som zo stola na zem ako vtáča z hniezda. Prekvapene som vydýchol. Bol som slabší, ako za celý čas v tomto pekle. Slabší ako ešte nikdy v živote. Zdvihol som sa na lakte. Bol som ako práve narodené žriebä. Pokúšal som sa postaviť, ale nešlo to. Svaly sa mi triasli a telo bolo pre ne priťažké. Čo mi to urobili? Som chromý? Nebudem môcť viac chodiť? Zničili mi chrbticu? Alebo zo mňa skutočne urobili gladiátora pre bohatého kupca, takže mi vzali moje telo, moju vôľu? Nie! Nemôžem. Odmietam byť niečou hračkou. Nemôžu ma ovládať. Nie! Ten zkurvysyn Goran ma prekročil ako žabu v močiari a umyl si ruky. Potom na mňa z výšky pozrel. Venoval mi úsmev. Jeho oči žiarili potešením. A tiež pobavením. On mi zjavne vôbec nepovie, čo urobil!

„Och, teraz sa asi cítiš trochu zoslabnutý. Ver mi, stále je to lepšie akoby si mal byť mŕtvy. Prežil si to a ešte s pozitívnym výsledkom. Si prvý! Skutočne si fascinujúci, Roxian."

Vyceril zuby a snažil sa ho napadnúť, ale spadol som na zem. Z hrdla mi vyšlo zavrčanie. Dnu vtrhli dva netvory. Schmatli ma popod pazuchy. Nemohol som sa brániť, hoci som chcel. Prečo som taký slabý? Prečo sa neviem brániť? Paralyzoval ma? Poškodil mi miechu? Vlastným vôbec vlastné telo? Čo ak mi zostala len duša, ale telo patrí jemu? Môže ma donútiť urobiť čokoľvek si zmyslí? Loviť vlastných? Ubližovať nevinným? Čo sa, kurva, stalo? Nechcem byť gladiátor. Nechcem bojovať v jamách. Alebo ma predá do iného typu podnikov? Budem robiť štetku? Uspokojovať nedobrovoľne mužov a ženy?

„Dajte mu trošku slobody. Nech sa spamätá. Po tak dobrej vykonanej práci si to zaslúži," usmial sa Goran. Ten odborný úškľabok. Tak rád by som mu ho zotrel z tváre. Vrazil mu a zlomil nos, možno vybil pár zubom. Tak rád by som mu roztrhal hrdlo. Sadistický sviniar! Ohrnul som vrchnú peru. 

Stáže ma dovliekli do mojej cely a zamkli dvere.

Oprel som sa o chladnú stenu a vzápätí zasyčal bolesťou. Rýchlo som sa sklonil, aby som nedráždil rany na chrbte. Zase na mňa vytiahli bič. Ale prečo si to nepamätám? V hlave mám posledné chvíle ako v hustej hmle.