Zdivočený

36# tieň-Callista

Dívali sme sa za Dalassom až kým nám nezmizol z dohľadu. 

Vymenil som si s Niriou pohľad. Odvážne prišla ku skale a pretiahla sa cez štrbinu. Nasledoval som ju. Ocitli sme sa v úzkej tmavej chodbe. Pod nohami nám vŕzgali kamienky a uschnutá zem. Chodba sa trochu rozšírila, no stále sme museli kráčať za sebou. Postupovali sme opatrne a potichu, no aj tak som mal pocit, že naše kroky sa ozývajú až do mesta. Čím sme šli hlbšie, tým som mal väčší pocit, že mi zvoní v ušiach. Zvonenie postupne prerástlo do čudnej zvonkohry.

„Počuješ to?" opýtal som sa potichu.

„Áno," zašepkala Niria.

Úzka chodba nás zaviedla do obrovskej pieskovcovej siene, z ktorej viedlo niekoľko ciest. Každá z nich bola skrytá za obyčajným modrým závesom lemovaným striebornou alebo zlatou niťou. Na sieni boli vyrezané najrôznejšie ornamenty a symboly, ktorým som nerozumel. Svetlo poskytovali studené modré plamienky, ktoré horeli na fakliach. Na zemi bol nádherný a určite aj drahý tmavomodrý koberec so striebornými hviezdami, ktoré tvorili obrazce. Súhvezdia. Keď som zdvihol hlavu, zo stropu viselo niekoľko zvonkohier. Biele, tyrkysové, nebovomodré aj zafírové. Zvláštne, že hrali, hoci v jaskyni nebol žiaden vánok. Neviem či mi to väčšmi naháňalo strach, alebo šteklilo zvedavosť.

Jeden záves sa pohol a do chodby vyšiel svalnatý nízky muž s čiernou páskou cez oko. Stuhol a zazrel po nás. Vykrivil pery do krutého úškrnu a odhalil tak zlatý zub.

„Kde je Sprievodca? Kto vás doviedol?" naklonil hlavu nabok.

„Nezdržal sa. Iba nás odviedol k dverám," odpovedala Niria. Chlap si nás premeral, no napokon mykol plecami. Nezaujímalo ho, kto sme. Zjavne sa Callista vôbec nebála, že by mohla mať neželaných hostí.

„Počkajte tu. Zavolám ju," zamrmlal a vrátil sa, odkiaľ prišiel.

„Tá zvonkohra je čudná," zašepkal som. Mal som pocit, že všetky hrali úplne rôzne a zároveň rovnako. Tie odtiene, bezvetrie. Bolo na tom niečo záhadné, mýtické. Akoby tie zvuky pochádzali z iného sveta.

„Je to magické," usmiala sa Niria očarene. Fascinovalo ju toto miesto a myslím, že bude z neho ešte viac hotová. 

Záves sa po chvíli znovu pohol a vyšla z neho nádherná možno tridsaťročná žena. Čierne trblietavé šaty po zem jej obopínali dokonalé krivky. Snehovo biele vlasy jej padali vo vlnách na chrbát, plecia aj prsia. Niekoľko prameňov mala zastrčených za špicatými ušami, ktoré dokazovali jej pôvod elfky. Na vrchu jej žiaril malý, no nádherný diadém ako koruna kráľovnej.  Na krku visel náhrdelník s mesiacom a slnkom. Striebristé oči lemované čiernou linkou zaiskrili, keď nás zbadala. Plné pery zvýraznené tmavým rúžom sa usmiali. Blížila sa k nám krokom pumy.

„Počula som, že ste prišli za mnou," prehovorila silným hlasom.

„Vy ste, Callista?" uisťovala sa Niria. Elfka pred nami sa zasmiala a jemne sa uklonila.

„To som ja. A môžem sa opýtať s kým mám dočinenia?"

„Volám sa Niria a toto je Roxian. Chceli by sme vás požiadať o pomoc." 

Calliste sa zaleskli sivé oči a jej úsmev sa rozšíril. Naozaj vyzerala ako puma.

„Poďte so mnou!" 

Otočila sa a vykročila cez sieň do inej chodby, skrytej za závesom. S Niriou sme ju nasledovali.

Prešli sme len kúsok, keď chodba začala stúpať a ukázali sa schody. Tie nás zaviedli do Callistinej kancelárie. Za prvými dverami, ktoré som tu videl, bol opäť modrý záves. Až za ním sa nám ukázala miestnosť.