Zdivočený

49# tieň-Zdivočenie

Zlatistý vlk nás našiel hneď na druhý deň, keď bolo slnko najvyššie. No, nebol sám. Sprievod mu robili dva staršie vlky – biely a tmavosivý. Biely vlk sa rozbehol k nám, chvost nadšene vztýčený, jeho oči žiarili. Vôbec nepôsobil nepriateľsky, práve naopak. Zavetrili sme. Pach bol povedomý, no spomienky väčšmi zahmlené ako pri zlatistom vlkovi.

Roxian, tak rád ťa vidím, chlapče!  vrtel chvostom biely vlk, nedokázajúc obstáť na mieste, čo sa tak tešil z našej prítomnosti. Cúvli sme a naklonili hlavu. Kto je to?

Vedel som, že nie si mŕtvy! Vedel som to! Chlapče, ani si nevieš predstaviť, ako zúfalo som ťa hľadal od momentu, čo ti zabili rodičov a sestry.

Sklopili sme uši. Vedeli sme, že sme sami, no nepamätali sme si, čo sa stalo s našou rodinou, kde sú.

Ty vieš, čo sa im stalo?  opýtali sme sa. 

Vlk stuhol. Potriasol hlavou a so sklopenými ušami sa k nám priblížil. Váhavo. Opatrne. Po radosti nebolo ani stopy. Neodpovedal nám, len na nás skormútene hľadel. Odvrátili sme od neho zrak a vzdialili sa, keď sa k bielemu vlkovi pridali jeho dvaja spoločníci. Otočili sme sa. Zmätení. Stratení.

Len jedno žmurknutie a miesto vlkov sedeli na tráve, niekoľko metrov od nás, traja muži. Dvaja starší, jeden mladý. Ten, čo bol bielym vlkom sa otočil za nami. Naše pohľady sa stretli.

„Zlomil ho," vydýchol do ticha lesa. „Zdivočel."

„Zdivočel?" opýtal sa ten mladý, zlatý vlk. Biely vlk mu ale neodpovedal. Zúfalo na nás hľadel, akoby nás o niečo žiadal. Tretí, sivý vlk, položil ruku na rameno tomu najmladšiemu.

„Roxian sa celkom nechal pohltiť vlkom vo svojom vnútri. On... nevie o svojom ľudskom živote. Pachy a ľudia mu môžu byť povedomé, ale jeho spomienky, jeho ľudskosť... To všetko je preč. Stal sa zvieraťom."

„A-ale vráti sa, nie? Tento stav nie je trvalý alebo áno? Je to ako šok!"

„Ešte som nepočul, aby sa zdivočený vrátil do ľudského tela. Stane sa z neho zviera, ktoré si vôbec alebo len hmlisto pamätá svojich blízkych. Zväčša zmiznú a stávajú sa z nich samotári," zamrmlal biely vlk. Mladý zavrtel hlavou.

„Roxianovi predsa už raz vzali  vlka. Je to to isté, ale naopak! Teraz mu vzali ľudskú časť. Keď mu ukážeme, kým naozaj je, vráti sa."

Starší muži si vymenili ľútostivé pohľady. Tí ľudia alebo vlci hovoria čudné veci. Nerozumeli sme ich významu, no zvedavosť bola silnejšia. Nesálalo z nich nebezpečenstvo, a preto sme zostali.

„Lothian, nemal by si si robiť veľké nádeje," chlácholivo sa ozval sivý. „Viem, že je to ťažké, keď si svojho najlepšieho priateľa našiel len nedávno, ale mal by si sa zmieriť s tým, že už sa nevráti. Roxian sa už nepremení, nepoznáva ťa."

„Nie!" vymanil sa mladý. „Sagitario, ty si ani neveril, že prežil a Orion," otočil sa na bieleho, „ty si predsa veril, že prežil, dokonca, že sa mu podarilo ujsť. Tak prečo nie teraz? Roxian tu stále je, iba potrebuje pomôcť!"

Biely vlk prebodol zlatistého pohľadom.

„Chcel by som veriť, Lothian! Doriti, ani si nevieš predstaviť, čo by som dal za to, aby som ho mohol objať, porozprávať sa s ním! Ale tento vlk ani len netuší, kto som! Naozaj by som chcel veriť, ale viem, aká je situácia. Videl som to na vlastné oči v tábore. Roxian je preč!"

Trhli sme uchom a naklonili hlavu nabok. Však sme len pár metrov od nich. Zlatistý vlk zazeral na bieleho a cúvol.

„Je mi jedno, čo si myslíte, ale ja to s ním nevzdám! Opustil som ho raz a druhýkrát to rozhodne neurobím."