Ochranca✔️

3. časť

„Slečna?" na mojom pleci pristála trochu spotená dlaň učiteľky sociológie. Skoro som dostala na mieste infarkt. Striasla som sa a zdvihla na ňu vystrašený pohľad. Prísny výraz v strhanej tvári bol ešte podčiarknutý zdvihnutým obočím. Nebola nahnevaná, zrejme ju moje drobné porušenie pravidla až tak nerozladilo. Dlaň druhej ruky sa rozprestrela priamo pred mojou tvárou.

„Toto už nebudete potrebovať." zhasla som obrazovku stlačením tlačidla na boku telefónu a sklonila zahanbene tvár. Telefón som úzkostlivo žmolila v rukách. Rýchlo mi pohybom prstov na vystretej dlani naznačila nech jej tam mobil položím.

„Ja.." hľadala som slová. Onemela som. Nikdy som nebola v takejto nepríjemnej situácií. Teda dostala som sa už do rozporu s rôznymi ľuďmi ale nikdy nie s učiteľmi. Nevedela som ako jej odporovať. „Ja... to nebude potrebné. Ja..." pokúšala som sa zo seba dostať aspoň jednu súvislú vetu ale slová sa zasekli v hrči, ktorá sa mi vytvorila v hrdle. Zdvihla som na ňu svoj roztrasený, prosebný pohľad v nádeji, že sa nado mnou zľutuje. Na jej tvári sa však nepohla ani brva. „Ja ho dám do tašky."

Začala som robiť pomätené pohyb, ktoré mali viesť k tomu aby som sa konečne zbavila toho prístroja v mojej ruke, ktorý ju tak dráždil. V tom jej stisk na mojom pleci zosilnel.

„Nie. Dáte mi ho presne sem," znovu pohýbala prstami. „do dlane."

S povzdychom som jej telefón odovzdala a nechala to tak. Nemalo to zmysel. Nechcela som sa s ňou hádať a robiť zbytočný rozruch. Nehovoriac o tom, že som nebola v práve. Učiteľka mala plné právo mi telefón zabaviť.

„Bez Trevora už nie je taká nedotknuteľná, čo?" pošepkalo jedno dievča za mnou svojej spolu sediacej a obe sa začali tlmene smiať. Mala som chuť sa otočiť a niečo im povedať ale pravdepodobne by to sa to aj tak nestretlo s účinkom. Podoprela som si hlavu rukou a načúvala výkladu. Po hodine pôjdem za ňou, ospravedlním sa a hotovo.

Zakaždým keď sa ozvali cez celú triedu vibrácie telefónu na učiteľskom stole, na mňa profesorka zazrela. Po piaty krát agresívne schytila telefón a pravdepodobne sa ho snažila vypnúť ale moc jej to nešlo. Celá trieda sa začala smiať na jej súboji s technikou. Profesorka bola čoraz viac vytočená a ja som sa rozhodovala, či mám niečo urobiť alebo ju tým len viac naštvem.

Už som sa chcela postaviť keď sa jej konečne ten diablov prístroj podarilo vyradiť. Uľavilo sa mi, pretože som začala nadobúdať pocit, že by ho za chvíľu rozkopala na zemi. S dôrazom ho položila naspäť na stôl a pokračovala vo výklade.

Po skončení hodiny som s malou dušičkou pristúpila k nej a vyformovala ten najľútostivejší pohľad aký som len vedela. Ruky sa mi potili a nervózne som ich trela o oblečenie. S prudkým výdychom som začala rapotať nacvičený prejav, čo som si pre ňu pripravila. Napriek tomu som bola presvedčená, že po tomto už nemám šancu aby sme mali dobrý vzťah.

„Mňa to naozaj veľmi mrzí, nechcela som vás nijak uraziť. Sľubujem, že sa to už nikdy nezopakuje. Som len pod strašným tlakom ja.." zakoktala som sa a stratila niť. Celú hodinu pripravovaný prejav bol navždy stratený. „Jednoducho ma to naozaj mrzí."

Zdvihla na mňa pohľad. Nebola viac nahnevaná. Vyzeralo to, že mi môj malý prehrešok predsa len odpustí. Postavila sa a s telefónom ku mne načiahla ruku. Trochu silene ale predsa len sa na mňa usmiala.

„To je v poriadku Rosie len nech sa to..." v polke vety sa zastavila a svoj pohľad upriamila kdesi za mňa. Urobila malý úkrok doľava nech jej nezavadziam vo výhľade. „Čo tu robíte? Toto je súkromný pozemok ak vám to nie je známe a verejnosť sem nemá prístup." vyhŕkla agresívne a vydala sa smerom k dverám.

Obrátila som sa a v momente primrzla na mieste. Jason, bezstarostne opretý o zárubňu dverí, sa usmieval od ucha k uchu. Evidentne ho pani Milesová nevyviedla ani trochu z miery. Nemo som na neho hľadela ponad jej plece. Pani Milesová stála v ochrannom postoji akoby v tých dverách stál snáď terorista a nie mladý vysmiaty chlapec.

„Môžete na mňa pokojne zavolať políciu Helen." prehovoril s rukami stále ľahostajne ponorenými vo vreckách až na palce, ktoré zostávali na povrchu. Z celého jeho postoja chrlilo sebavedomie. Profesorka urazene odfrkla a založila si ruky na prsiach.

„A to som sa nazdávala, že dnešný deň mi nič nepokazí." povedala skoro nečujne ale Jason ju zrejme započul lebo jeho kútiky sa ešte väčšmi roztiahli do úsmevu. Odrazil sa od zárubne a odvážne jednu nohu natiahol do triedy.

„Nemusíte sa obávať Helen," podišiel k nej bližšie a naklonil sa nad ňu. Priložil pery tak blízko k jej uchu, že som sa nazdávala, že ju pobozká. „ani ja vás nestretám rád."

Teraz sa už stará Milesová naozaj rozčertila. Zatlačila oboma rukami do Jasonovej hrude a odtlačila ho od seba. „Odstúpte odo mňa Mccann a prestaňte mi tykať pre lásku božiu."

Jason sa začal smiať a spolu s ním aj celý zvyšok triedy. Bolo mi pani Milesovej úprimne ľúto. Zrazu však akoby uťal. Pozrel sa na mňa a následne naspäť na pani Milesovú. Natiahol k nej ruku, zobral si do rúk môj telefón a prevrátil ho v ruke aby sa uistil, že je naozaj môj.

„Dobre dosť bolo zábavy." prehovoril nakoniec. Zameral sa na mňa a doslova sa mi vpil do očí. Z jeho pohľadu bolo cítiť naliehavosť. „Vráťme sa k tomu, kvôli čomu som prišiel. Rosie?"

Pretlačila som sa pomedzi prvú lavicu a profesorku. Možno by som aj zaváhala ale chcela som aby čo najrýchlejšie odišiel nech profesorku rovno neklepne. Ešte raz som na ňu obrátila svoj ospravedlňujúci pohľad. Tak teraz už bolo nad mieru jasné, že ma nebude mať rada. Jason položil dlaň na moje lopatky a vyviedol ma z triedy.

„A Helen," obrátil sa v dverách. „my dvaja sa určite nevidíme naposledy."

K provokačnému tónu a obsahu pridal aj žmurknutie. Obrátila som sa na neho a buchla ho do hrude. Spoločne sme sa vydali na cestu spletitými chodbami a po pár minútach rýchlej chôdze sme dorazili na to isté miesto pod schodmi kde som bola s Trevorom včera.

„Si pekne nevychovaný vieš o tom?" zasmiala som sa mu keď mi podával mobil.

„Nabudúce si ten telefón lepšie stráž. Vedela by si, že prídem. Len by si mi ušetrila námahu v hľadaní kde máš hodinu." prehovoril ignorujúc moju poznámku.

„Takže?" nedala som sa odradiť. Svoje ruky dal naspäť do vreciek a nedbalo pokrčil plecami. Na jeho tvári bol však stále badateľný úškrn. Bolo vidieť, že drobné doťahovanie s profesorkou mu vylepšilo deň. „Takže čo to malo znamenať?"

„Ale nič." zasmial sa a sadol si. „Helen bola moja triedna pred pár rokmi keď som tu chodil." pohodlne sa oprel a kývol hlavou na prázdne miesto vedľa neho nech sa posadím. Preložila som nohu cez nohu a spravila tak. Jason si natiahol ruku pozdĺž operadla poza môj chrbát a zapozeral sa mi do očí. Vytiahla som jedno koleno hore na lavičku nech sa na neho môžem otočiť celým telom. „Nikdy ma moc nemala v láske."

„Ani sa jej nedivím." pokrútila som hlavou v snahe spôsobiť aby mal aspoň malé výčitky za svoje správanie.

„A to ešte nepočula to najlepšie." jeho oči sa zaiskrili ako keď malému dieťaťu dáte hračku či sladkosť. Široký úsmev poodhalil rad jeho zubov až sa mu spravili skoro nebadateľné jamky v lícach. „Vraciam sa späť."