Ochranca✔️

17. časť

Trhaný nádych len sotva okysličil moje hlasivky natoľko aby som cez zovreté hrdlo pretlačila čo i len slabiku. Jeho oči naliehali na moje ústa prehovoriť. Túžili aby môj hlas zaznel vzduchom a doľahol až k ušiam. Nevedela som však čo chce počuť. Nevedela som čo chcem povedať. A či vôbec chcem...

Azda odtrhnutie zraku dá mojej mysli trochu času. Trochu uľaví ťažobe na srdci. Nepomohlo. Cítila som jeho pohľad zabodnutý v profile mojej tváre a aj keď som hľadela do tmy, videla som jeho črty úplne jasne. Farba jeho očí bola vrytá do mojej mysle.

Jeho ruka jemným dotykom prešla po tej mojej od ramena až po zápästie. Ignorovala som tú trochu bolesti, ktorú mi spôsobil keď prešiel po pomaly ustupujúcej modrine. Nechcel na mňa naliehať, vedela som, že nie ale zároveň zúfalo bažil po mojich slovách.

„Môžeš mi povedať všetko veď to vieš, nemusíte predo mnou robiť také tajnosti." prehovorila som ticho. Pery zomkol do tenkej linky a odpoveď skryl len za pohľad, ktorý bol zavesený na tom mojom. Ruku som položila na jeho hruď a upravila mu kravatu tak aby bola presne v strede. Potrebovala som svoju myseľ zamestnať, chodili mi po nej samé hlúposti. Spomienky sa na mňa valili ako rozbehnutý vlak z každej strany a ja v márnej snahe som sa upínala na výraznú červenú kravatu ako topiaci sa slamky.

„Všetko má svoj čas." povedal po tak dlhom čase, že som mala pocit, že ubehli azda hodiny a nie len minúty. Povzdychla som a obrátila svoj zrak naspäť do ulice. Azda uvažovanie o bezproblémovej mladosti bolo lepšou voľbou než uvažovanie nad špinavosťami, ktoré majú títo dvaja za ušami.

Neprehovorili sme. Ticho vypĺňalo priestor medzi nami a nenechali sme hluk v okolí aby ho narušil. Vládol medzi nami pokoj, aj keď iní by sa možno hádali, my sme nemuseli. Nechceli sme. Nechcela som mu nič vyčítať. Bola som možno až priveľmi naivná ale časť z môjho vnútra stále verila jeho úsudku. Ak nikdy neprišiel mal dôvod a aj keď ani jediný krát nezavolal – iste aj na to mal dôvod.

Zachovávať myseľ pokojnú sa zdalo ako olympijský výkon. Celý môj emočný status bol ako na hojdačke a ja som nevedela či to mám pripísať ženským hormónom, alebo niečomu inému. Raz som cítila, že v nevedomosti nevydržím ani jedinú sekundu a ako lusknutím prsta som tento pocit zadusila. Uistila samú seba, že ozaj má všetko správny čas.

Ako mohol niekto vyznať vo mne, keď som to ani sama nevedela?

Frustrácia bolo jediné slovo, ktoré dokonale a s chirurgickou presnosťou sedelo. Bola som frustrovaná zo všetkých vecí, ktoré sa okolo mňa diali a ktoré sa ešte len udejú.

Jason vlastne nespravil nič iné ako inokedy. Prišiel a prevrátil celý môj život naruby. Miestami nadobúdam pocit, že práve to je jeho poslaním a možno si to ani sám neuvedomuje. Moje city utekajú toľkými smermi, že mňa samú zabúdajú na akejsi križovatke kde len postávam a mám chuť si vytrhať všetky vlasy. Mám chuť sa radšej zblázniť, vyhlásiť za nesvoj právnu aby som o ničom už nemusela uvažovať a aby všetky rozhodnutia za mňa urobil niekto iný.

Od kedy Jason prišiel a naštrbil vzťahy medzi mnou a profesorkou Milesovou, vedela som, že takto to proste v jeho živote chodí. V našom spoločnom živote to tak vždy chodí...

...on niečo vyvedie a ja na to doplatím.

Metie ma a ja sama neviem čo odo mňa chce. Úvahy do seba v mojej hlave narážali, spôsobili hromadnú autonehodu a úplne ochromili ďalšiu premávku. Slza sa skotúľala dole mojim lícom a ja som ani nevedela prečo som tak náhle posmutnela. Rýchlo som ju zotrela chrbtom ruky.