Ochranca✔️

22. časť

Obrátila som sa na odchod ale Jason obmotal ruku okolo môjho zápästia. Prudkým pohybom ma pritiahol k sebe. Teoreticky ma zhodil zo schodov ale bezpečne som dopadla na jeho hruď. Pritiahol ma k sebe tak blízko, že som cítila jeho srdce splašene biť. Síce nechtiac ale predsa som sa pridržala jeho rúk, ktoré ma pridŕžali aby som sa nestretla s chladnou zemou.

„Nerob to." vyslovila som prosiac. Stláčajúc viečka som tvár skláňala k zemi. Načúvala jeho divokému dychu a snažila sa nemyslieť na to, že to je spôsobené drogou v jeho obehu. Chcela som sa odtiahnuť ale držal ma pevne.

Malé pästičky som nakoniec zaprela do jeho hrude a bola som si vedomá, že to nebola moja sila čo ho donútila ma prepustiť zo zovretia. Bola to jeho rezignácia. Uplakané oči som uprela do jeho zlomenej tváre. Sledoval ma a jeho oči boli tiež zmáčané slzami. Premáhala som nutkanie vnútri sa vrátiť naspäť do jeho objatia.

„Rosie, prosím, hovor sa mnou." povedal šeptom naťahujúc ruku ku mne. „Nechaj si to vysvetliť."

Krútila som hlavou a cez slzy som ho už pomaly ani nevidela. Musela som sa otočiť chrbtom. Rukou som zotrela slzy nemysliac na úbohý biely rukáv na šatách, ktorý pravdepodobne už nikdy nikto neočití. Nemyslela som na to ako bude moja tvár po tomto zásahu vyzerať proste som sa len chcela nachvíľu ukryť pred jeho pohľadom.

Chcela som dopriať svojim pľúcam kyslík po ktorom tak prahli. Cez stiahnuté hrdlo som však len sotva dostala čo i len zopár molekúl. Bolesť, ktorá zvierala momentálne moje srdce bola oveľa väčšia. Väčšia než som čakala. Väčšia než mala byť.

Bolelo ma, že ma opustil, že odišiel...

Bolela ma spomienka na neho v objatí dvoch žien ešte k tomu sfetovaný...

Bolelo ma, že mi neveril...

Všetko v tú istú chvíľu. Extáza odrážajúca sa v jeho priveľkých zreničkách bola len spúšťačom všetkým emócií, ktoré som dokázala držať pod kontrolou pri dlhú dobu. Dokázala som ho milovať až do tejto chvíle bezhranične takým istým spôsobom ako predtým. Nepripúšťajúc si tie zlé veci.

Zatvárajúc oči pred realitou som sa cítila v bezpečí uzavretá v malom svete s vysokými hradbami. Keď som ho videla po prvý krát po toľkých rokoch, spomenula som si ako mi bol vždy oporou. Nemyslela som na to koľko krát sa mi otočil chrbtom keď som ho potrebovala najväčšmi.

Nemyslela som na to koľko krát ma namočil do problémov a sám vyviazol bez jediného postihu. Koľko krát sa smial a ignoroval keď mal byť ticho a počúvať. Koľko krát nepovedal nič keď som potrebovala slová útechy viac než čokoľvek iné. Nenechal si poradiť a nebol ochotný počúvať. Neznášala som na ňom aký bol vždy veselý, keď som sa chcela vážne porozprávať o probléme, ktorý ma ťažil.

On sa smial...

Kašli na to Rose...

„Kašli na to Rose." šepla som sama pre seba.

Jason bol dobrý človek. Ale na to aby bol dobrým priateľom pre ženu ako som ja, v tom mal vždy medzery. Idealizovala som si ho. Tak strašne som potrebovala aby som mala dokonalý život. Aby boli všetci pri mne a aby som už nikdy nebola sklamaná, ponížená.

„Rosie," jeho ruka dopadla na moje plece.

„Nechaj ma!" vykríkla som a vytrhla sa z pod jeho ruky. Opätok sa mi nešťastne zaboril do hliny a ja som stratila rovnováhu. Padla som na kolená ale nezaujímalo ma to.

Opúšťala ma príčetnosť a ja som potrebovala nijaký záchytný bod aby som neprepadla do ponižujúcej hystérie. Potrebovala som vedieť, že nie všetko je len v mojej hlave. Nie všetko pekné som si len vymyslela, či áno?