Ochranca✔️

13. časť

Rosie

„Máš tu voľné?" ozval sa nado mnou dôverne známy hrubý chraplák. Zdvihla som k nemu tvár s úsmevom usadeným na perách. Kútiky potiahol dohora a postupne mi odhalil zuby. Zdvihla som jedno obočie a premerala si jeho postavu odhora nadol.

„Čo tu robíš?" vyhŕkla som ale zároveň sa posunula o jedno miesto aby si mohol sadnúť. Zložil si veci a nedbalo sa rozložil na stoličke. Sedel na pol zadku aby mu jeho poloha umožňovala skoro ležať. Napriek tomu, že sme boli v skoro poslednej lavici mala som pocit, že keď natiahol nohy skoro sa dotkol tabule. Bol priveľký na túto triedu...

..a pristarý na túto školu.

Uškrnula som sa nad poznámkou vo svojej hlave a červenajúc sa som radšej sklopila pohľad. Jason sa rozhliadal akoby tu bol prvý krát, nakoniec povedal: „Je divné tu byť."

Prikývla som, samej mi prišlo na um to isté. Je divné mať ho tu. Aj keď som bola presvedčená, že Jason myslí túto triedu moja myseľ už uvažovala inými smermi. Zjavil sa tu len tak zo dňa na deň. Nič nepovedal, len prišiel a znovu sa stal jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote.

Nikdy o sebe moc nerozprával ale teraz to nabralo úplne iný význam. Napriek tomu, že som nikdy nebola prehnane zvedavá či dotieravá, zaujímala som sa o jeho život a chcela som vedieť ako sa mu tu darilo počas dlhých rokov čo sme sa nevideli. Zdalo sa však akoby za posledných päť rokov neprežil ani jediný deň.

„Nečum tak, trochu ma to už desí." jeho prenikavý smiech naraz prerušil tok mojich myšlienok a ja som sa prebudila zo sna. Prichytila som sa ako na Jasona fakt okázalo zízam. V rozpakoch som čo najrýchlejšie obracala tvár do všetkých smerov a snažila sa nájsť dáky záchytný bod. Okamžite som znervóznela pri predstave, že ma odhalil ako o ňom uvažujem.

„Prepáč." zamumlala som skoro nečujne a v tom jeho smiech ustal. Zabodával do mňa svoj skúmavý pohľad a snažil sa prísť na to čo ma tak rozhodilo. Dlane sa mi začali potiť a ja som si ich začala nervózne žmoliť. Srdce mi búchalo tak nahlas, že mi ostávalo len sa modliť aby to nepočul. Jeho skúmavý pohľad mi nepomáhal naladiť sa znovu naspäť do normálu. Ešte väčšmi ma privádzal do rozpakov.

„Rosie," povedal pokojným zastretým hlasom a jeho mohutná dlaň pristála na mojom pleci. Pod jeho dotykom moje telo aspoň o kúsok poľavilo a ja som k nemu zdvihla pohľad. „upokoj sa."

„Prepáč to len," zahryzla som sa do pery a to čo som pred chvíľou akosi bez rozmyslu chcela vypustiť do sveta mi teraz pripadalo ako najväčšia hlúposť.

„Čo?" pery mal neustále zvlnené do úsmevu a skúmavý pohľad pripätý na tvári. Jeho oči ma náhle ovládli. Mali na mňa podobný účinok ako nežná melódia píšťalky na kobru. Zahľadela som sa a znovu sa stratila vo vlastnej hlave. Nechápala som čo sa to so mnou dialo v jeho prítomnosti ale neznášala som to. Neznášala som byť v rozpakoch a nemať prehľad o tom čo moje telo robí alebo moje ústa vyslovia.

„Znervózňuješ ma." preboha. To som vážne povedala nahlas? A ešte s týmto pološialeným výrazom v tvári? Rozžmurkala som sa a snažila sa vnútri aspoň trochu dať dokopy. Jason vyzeral naopak úplne pokojne. Akoby som ani nič divné nepovedala. Jeho pery odhalili úplne biele zuby čo bolo prekvapujúce keďže bol fajčiar.

„Nuž, som celkom fešák." lišiacky sa na mňa usmial a ja som zarazene prevŕtala jeho smejúce sa oči. Zamračila som sa a narazila do neho plecom. Nech si nenamýšľa.

„Si debil."

Po skončení hodiny sociológie, počas ktorej profesorka Helen Milesová skoro dostala porážku hneď v dverách v momente ako Jasona uvidela, sme s Jasonom prechádzali chodbami aby sme sa premiestnili do nasledujúcej učebne. Bola som prekvapená a zároveň aj vďačná koľko sme mali spoločných hodín. Preplietali sme sa spoločne pomedzi študentov na hodinu chémie keď vtom sa z poza rohu vyrútila útla bruneta a bola by ma tupým nárazom zhodila na zem nebyť Jasonovej pohotovej reakcie. Jeho ruky ma oblapili okolo ramien a zachránili pred nepríjemným pádom. Bohužiaľ moje knihy z rachotom spadli na zem.