Ochranca✔️

38. časť

Rosie

Ležala som v posteli. Striedavo som pritláčala viečka k sebe alebo naopak tupo hľadela do steny. Snažila som sa zastaviť myšlienky alebo ich aspoň ignorovať. Zlá nálada ma neopúšťala a nevôľa sa vôbec postaviť z postele sa stupňovala čoraz viac.

Vo vnútri som sa cítila prázdna. Nevedela som ten pocit zadefinovať presnejšie. Nechcelo sa mi plakať, smútiť, kričať. Nechcelo sa mi nič len ležať v posteli a tváriť sa, že ani neexistujem. Jedla, ktoré Elizabeth doniesla som sa ani nedotkla napriek tomu, že ma viac krát upozornila aby som aspoň niečo zjedla. Káva už bola od rána dávno studená a vlastne som ani len netušila koľko bolo hodín.

Znovu som zaspala a zobudila sa až večer. Okolie sa už dávno zahalilo do tmy a ja som sledovala cez okno ako pomaly tmavne viac a viac. Obrátila som sa na druhý bok a hľadela do prázdna. Tešila sa z ticha, ktoré sa rozľahlo v mojich ušiach aj mysli. Užívala som si ho.

Upadala som do apatie ale napriek tomu, že som si to uvedomovala, nesnažila som sa to zastaviť. Cítila som sa slobodne. Bez bolesti zvierajúcej hruď či brániacej sa nadýchnuť. Bez radosti a očí plných sĺz. Niekedy by bolo fajn emócie vypnúť, zresetovať celé telo.

Elizabeth niečo rozprávala ale nechcelo sa mi odpovedať na jej otázky. Mĺkvo som sledovala jej životom ošľahanú tvár a pery, ktoré sa veľmi pomaly pohybovali. Alebo možno len ja som to tak vnímala. Keď odišla, vyliezla som po celom dni z postele a sadla si do okna. Oprela som sa o stenu a sediac na parapete som sledovala vonkajšiu scenériu.

Celé okolie zahalené v tme. Upokojujúcej tme. Nedráždila oči. Kde tu prenikali svetlá lámp ale nie moc. Stromy boli len tmavé obrysy a všetko bolo čierne. Neexistovali farby, teraz nie. V tme si boli všetci rovní, všetci a všetko.

Ani som nevedela ako, ale zaspala som. Ráno ma prebudili lúče prenikajúce cez záclonu. Nevedela som aký je deň. Nadbytok spánku ma vyčerpal a úplne dezorientoval v čase. Bola som ako paralyzovaná, nemohla som pohnúť jediným svalom. Ležala som v posteli a nevedela som, či som sa tam sama premiestnila a ani si to nepamätám alebo ma uložil Trevor. Najväčšmi som sa obávala tretej možnosti, ktorou bola stará pani.

Jason bol komplikovaná osoba, ktorá mala veľa priestoru na zlepšenie. Nebol hlúpy bol len nezodpovedný, ľahkovážny. Trevor bol jeho opakom, všetko v jeho živote muselo byť vyriešené, dokonalé. Nevedela som, ktoré z toho je lepšie. Brať život tak vážne alebo nad ním mávnuť rukou?

Pravdou bolo, že za uplynulý čas som si pripomínala okamihy, ktoré sme prežili odkedy som sa sem nasťahovala. Od nášho prvého stretnutia až po našu poslednú hádku. Prehrávala som si všetky hádky, ktoré sa odohrali medzi tým ale aj všetky pekné chvíle, ktoré čas od času akosi spontánne prišli a zas odišli.

Uvedomila som si ako moc potrebujem aby bol Jason súčasťou môjho života. Neustále som balansovala na hranici, čo ešte môžem a čo už nemôžem. Vo všetkom som sa snažila tak moc až som to zakaždým prehnala a nad vecami premýšľala až príliš komplikovane aj keď riešenie bolo na dosah.

Ak sa predsa chcem hnevať, môžem sa. Ak ma niečo zraní, tak sa môžem cítiť ublížená. Ak niečo pokazím vždy to môžem oľutovať a pokúsiť sa to napraviť. Mala som tendenciu vyberať si vždy to najkomplikovanejšie riešenie a keď to nevyjde jednoducho sa vzdať. Neustále som sa snažila na veci pozerať objektívne až tak moc, že som nakoniec našla vždy chybu na sebe a tým pádom oslobodila od viny iných.

Tento krát však nie. Tento krát som si bola istá, že som nespravila nič. Celý rozhovor som si prehrávala v hlave sto krát. Chcela som aby bol mojim priateľom a chcela som sa rozprávať. Nebolo to veľa. To on bol ten, ktorý sľúbil, že nikdy neodíde a potom sa ani neobzrel a opustil ma. Uvedomila som si, ako málo som pre neho znamenala keď bol schopný urobiť niečo také. Pretože ja by som to nebola schopná spraviť. Neodišla by som bez toho aby som sa pozrela cez plece.

Vyliezla som z postele a napriek tomu, že som sa posilňovala motivačnými rečami v hlave, moje telo a moja myseľ boli stále slabé. Zistila som, že je piatok odomknutím obrazovky a taktiež, že mi Jason neodpísal na ani jednu správu, ktorú som mu napísala ešte v utorok.

Zahnala som myšlienky skôr akoby ma boli pohltili a vydala sa do sprchy. Pustila som na seba prúd vody a zmyla zo seba všetko čo na mne prischlo za posledných pár dní. A tým nemyslím pot, skôr negativitu a depresiu, ktorá ma pohltila.

Zabalená v uteráku som si vysušila vlasy a suché ich pomaly rozčesala. Obliekla som si spodné prádlo a mokrý uterák zavesila na radiátor. Uprela som pohľad na strhanú tvár v zrkadle, opuchnuté oči a dohryzené pery. S povzdychom som ju opláchla studenou vodou ale nepomohlo to. Vyzerala rovnako ustarostene a vážny, zlomený výraz z nej neustále neschádzal. Chytila som prvý krém, ktorý mi prišiel pod ruku a vmasírovala ho do unavenej pokožky. Umyla si zuby a keď som vyšla z izby bola som odhodlaná zísť dole, najesť sa...

...vtom mi pohľad padol na fotku. Nás troch a hneď vedľa ďalšia a vedľa mojich rodičov. Uvedomila som si, že akokoľvek si budem nahovárať, že som v poriadku nikdy nebudem pretože pravdou bolo, že jediný stabilný bod v mojom živote bol Trevor. Ak by ho azda niekedy prestalo baviť sa neustále starať o pokazenú hračkou, ktorou som bola, zostanem na svete úplne sama.

Ležala som na posteli hľadiac do stropu a rozmýšľala znovu a znovu. Čo robím v živote zle?

Prešla som k stolíku a hľadela na fotky, myslela na rôzne veci. Spomienky. Keď sa moje oči začali plniť slzami, chytila som fotku a tresla ňou o zem. Rozletela sa na márne kúsky ale bol to skvelý pocit. Bolo to ako udrieť Jasona priamo do tváre. Bola to moja malá osobná pomsta.

Nebola som viac pánom situácie a pokračovala ďalej. Rozbila som ďalšiu a ďalšiu. Cítila som sa stále lepšie a tak som rukou udrela do zrkadla. Adrenalín pumpoval v mojich žilách. Náhle ma pochytil akýsi stav eufórie, nedokázala som to popísať. Vyhádzala som veci zo šuplíkov a hádzala ich na zem. Nestarala som sa o dorezané nohy či krvavé hánky. Potrebovala som vyventilovať stres, ktorý sa vo mne nahromadil. Potrebovala som sa zbaviť všetkej negativity, ktorá vo mne driemala.

Jedlo, pri mojej posteli som začala hádzať a rozbíjať. Cítila som sa ako blázon a zároveň šťastná. Slobodná. Bol to dobrý aj zlý pocit zároveň. Chvíľu som mala pocit, že sa od zúfalstva rozplačem a chvíľu som vybuchovala od radosti.

Nakoniec som padla na zem. Celá zadýchaná a ubolená. Ako som sedela a hľadela okolo seba, začal zo mňa opadať adrenalín. Na povrch sa dostávali viac tie negatívne než pozitívne emócie. Vyventilovala som sa ale po odpadnutí hnevu, ktorý som dusila zostal len smútok. Smútok nad životom, ktorý som nenávidela.

Nemala som viac náladu rozbíjať veci. Nemala som náladu byť šťastná či smutná. Nemala som silu niečo robiť ale boľačky na tele začali nepríjemne štípať. Vyšla som von z izby s cieľom nájsť lekárničku a aspoň si to vydezinfikovať. Schádzajúc schody som bezducho hľadela pod nohy a sledovala krvavé stopy, ktoré za mnou zostávali aj keď už neboli také výrazné.

Vchádzajúc do kuchyne ma zastavil hlas:

Zvrtla som sa a zostala hľadieť prázdno na osobu pred mnou. Emócie vo mne vybuchli azda všetky naraz a nebolo v mojich silách zastaviť plač. Napriek všetkej bolesti, ktorá zvierala moje srdce, bolesti, ktorá ma držala v nečinnej apatii – jediné na čo som sa zmohla bolo zopár sĺz nasledované rýchlymi krokmi priamo do jeho náruče.

*** 

S touto časťou nie som ani trochu spokojná, bohužiaľ lepšie ju napísať neviem. Obávala som sa jej už dlho lebo z predpísanej osnovy na mňa číhala a blížila sa každou kapitolou. Ako som očakávala, ani trochu som ju nezvládla :D Nuž, aspoň už viem prečo som na strednej mala vždy z umeleckých opisov trojku (zachránila ma vždy gramatika a kompozícia) :D

Dúfam, že ste napriek tomu pochopili myšlienku a posolstvo tejto kapitoly.

Prajem vám pekný deň. Ahojte :)