Ochranca✔️

53. časť

„Čo sa deje?" ozval sa jej hlas razom nado mnou, až ma trhlo od ľaku. Niť mojich myšlienok sa neroztrhla ale doslova sa vyparila. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som sa celým telom obrátil k nej s vyvalenými očami. Chvíľu som na ňu čumel ako blázon a keď sa konečne môj mozog prebral zo šoku, upokojil som sa.

Vlasy si ostrihala po prsia už dávno ale ešte vždy som si na to nezvykol. Vyrovnávala si ich každé ráno a občas som ju až nespoznával ako dospela za posledné mesiace. Ponárala do mňa svoje hnedé oči a aj dnes boli pod nimi tmavé kruhy. Povzdychol som si.

Natiahol som k nej ruku a ona obišla gauč aby sa mohla zvaliť vedľa mňa. Privinul som si ju na hruď a jemne pobozkal do vlasov. „Znovu si nespala?" zamrmlal som a ona hlasno vydýchla od zúfalstva. Obmotala ruky okolo môjho pásu a ešte väčšmi sa ponorila do mojej hrude. Povzdychol som: „Nestresuj sa toľko, vieš, že sa o všetko postarám. Nemáš mať z čoho obavy."

„Ja len," začala odvážne ale nakoniec stíchla. Akoby zvádzala akýsi súboj sama so sebou či mi vôbec chce rozprávať o svojich obavách. „Bojím sa toho všetkého čo nás čaká."

Bol som ticho a čakal kým ku mne zdvihne zrak. Na tvári sa mi akosi mimovoľne vyčaril úsmev. Zdvihla ku mne svoje unavené, lesklé oči a čakala. „Čakajú nás samé dobré veci," uistil som ju a dlaňou ju pohladil po tvári. Priblížil som sa k nej a spojil naše pery v jedny. Iba na chvíľu, na malý moment, aby vedela, že tu budem stále pre ňu.

„Ako môžeš byť taký pokojný?" prehovorila znovu s neskrývaným zúfalstvom. Azda aj niekoľko prebdených nocí malo na svedomí, že bola takáto pesimistická.

Zasmial som sa. „Nie som ani trochu pokojný, som vystrašený ako malé dieťa," priznal som úprimne a neprestával držať jej tvár v dlaniach lebo som vedel, že keby som ju pustil tak iste uhne pohľadom. Sklopí tvár a viac sa na mňa nepozrie. Nezvykla rozprávať o tom ako sa cíti a preto takýmito rečami vychádzala zo svojej komfortnej zóny.

„Prečo to na tebe nevidno?" pokrčila obočie premýšľajúc nad mojimi slovami. „Vznášaš sa tu ako stelesnená pohoda a ja mám potom pocit, že som celá na hovno lebo stresujem."

„Maya," povzdychol som a zošuchol sa z gauča. Čupol som si priamo pre ňu a nasúkal svoje telo čo najbližšie k nej. Zdvihol som k nej tvár a ukryl jej dlane vo svojich. „Ak je na tomto svete jediná vec, ktorú vie Trevor Danson lepšie, než ktokoľvek iní tak je to stavanie všetkých pred seba. Viem, že prechádzame teraz možno vecami, ktoré ani jeden z nás neplánoval ale," usmial som sa sám pre seba a pokrčil plecami. „Aj tak sú to dobré veci. A vlastne sa aj teším," sformovala tvár do toho najironickejšieho pohľadu aký som kedy videl.

„No to určite," dodala so všetkým sarkazmom.

„Naozaj!" oponoval som jej. „Všetko bude fajn. Láska moja, už budúci týždeň budeš moja manželka a tak trochu pokladám za svoju najvyššiu povinnosť byť ti oporou. Nemôžeme stresovať obaja, chcem ťa udržiavať v pokoji a tak som navonok v pohode ale vnútri šaliem rovnako ako ty."

Vymanila svoju dlaň z mojich a chytila na za tvár. Dlho mi hľadela do očí a snažila sa dešifrovať čo v nich skrývam. Chcela vedieť či je v mojich slovách ozaj aspoň kúsok pravdy. Pohladila ma palcom po lícnej kosti a ja som na chvíľu pod jej mäkkým dotykom zavrel oči. Nakoniec s povzdychom sklopila tvár k podlahe a aj jej ruka klesla dole.

„Všetko ide moc rýchlo Trevor, takto som to nechcela."

„Za pár rokov sa ohliadneme za touto chvíľou a budeme sa smiať sami na sebe akí sme boli hlúpi. Ako sme sa nezmyselne stresovali a pritom sme nakoniec všetko zvládli," chytil som jej bradu medzi prsty a podvihol jej tvár aby sa na mňa pozrela. Oči sa jej leskli a ja som nevedel či od únavy alebo sa jej do nich tisli slzy.