Ochranca✔️

49. časť

Rosie

„Jason?" oslovila som ho potom ako bez jediného slova vpálil do nášho domu. Schody bral po dvoch a vpálil do mojej izby. Zastavila som ho skôr akoby mi vošiel do šuplíka s oblečením. Ruku som položila na jeho plece a on skamenel.

Hrudník sa mu divoko dvíhal pod tlakom ťažkého dychu. Zrenice aj nosné dierky mal rozšírené. Srdce mu bilo akoby sa pokúšalo vyskočiť z jeho hrude a ujsť niekde veľmi ďaleko. Nepozrel sa na mňa, pohľad upieral na prázdny bod niekde v diaľke.

V jeho očiach nebol hnev. Nebol vytočený skôr vystrašený a ja som len mohla dúfať, že to nesúvisí s tými jeho špinavými obchodmi. Zavrel oči a pár krát sa nadýchol ale ani to neprinútilo jeho pokožku aby sa schladila. Šepol len: „Potrebujem odísť."

Na jazyku ma pálila otázka prečo ale akosi podvedome som cítila, že to nemám urobiť. Že sa nemám opýtať pretože jeho telo bolo v ohni a srdce v bolesti. Možnože to boli práve trhané nádychy a bezradnosť v jeho očiach, ktoré sa stále pozerali kdesi inde než na mňa, čo ma donútili nevydať zo seba ani hlásku.

Natlačila som sa do priestoru medzi ním a mojou malou komodou s vecami, do ktorej sa mi pred pár minútami skoro vlámal. Tenké ruky som obmotala okolo jeho mohutného tela. Hlavu som položila na jeho hruď a načúvala tlkotu, ktorý pripomínal malého kolibríka.

Stisk, ktorým ma pripútal k svojmu telu bol mocnejší než obvykle sťa by som sa mala v tej istej chvíli vypariť alebo premeniť na prach. Hrozba visela nad našimi hlavami a akosi som cítila, že koreň celej situácie má so mnou čosi spoločné. Predsa len som to bola ja, ktorú práve gniavil medzi pažami.

Vydýchla som a privrela oči neustále načúvajúc každému zvuku.

Moje vnútro zovierala akási neviditeľná ruka úzkosti. Do očí sa mi tlačili slzy len pri pomyslení, že Jason trpí a ja bezradne stojím a to jediné čo mu môžem poskytnúť je náruč útechy. Bojím sa rozprávať pretože sa bojím, že by mi hlas zlyhal a že by moje slová priniesli len ďalšiu vlnu bolesti namiesto úľavy. A možnože by mu nepomohlo počúvať to čo by som povedala a evidentne ani aby som počúvala. To jediné čo by som si priala v tejto chvíli bolo zobrať jeho bolesť radšej na seba nech môže byť šťastný.

Tak to bolo s láskou vždy. Bola to malá iskra niekde vzadu v hlave, ktorú som si ani nevšimla. To až postupom času. Rozhorela sa na plameň, ktorý zachvátil celú moju myseľ. A zrazu bolo prirodzené, že to čo chcel on som chcela aj ja a tam kde bol on som chcela byť aj ja. Pretože sa stal mojou pevnou súčasťou.

Frustrácia lomcovala mojim telom pretože som nevedela čo mám robiť. A zdvojnásobila sa keď som zacítila šklbnutia jeho tela a prvé slzy. Upevnil svoj stisk ako sa ďalší vzlyk pretlačil z jeho hrdla a ja som si nedokázala pomôcť. Slzy sa akosi samovoľne pretlačili aj z mojich očí a Jasonové tričko bolo -nie po prvý krát- odsúdené k premáčaniu mojimi slzami.

Keď som bola ešte malá snívala som o láske. Vysnívaný chlapec, ktorý by mi nosil kvety a brával ma na dokonalé rande. Chlapec, ktorý by vždy vedel čo povedať, ktorý by mi nikdy neublížil a vždy spravil všetko správne. Snívala som o veľkých romantických gestách a o bozkávaní sa v daždi. Chcela som všetky tie veci, ktoré som nachádzala v knihách a filmoch. Akosi podvedome som si nahovorila, že toto je láska a takto má láska vyzerať.

A nikdy som sa nemohla zmýliť viac.

Každý vzťah je iný a každý človek je iný. Niektorí sa stretnú, zaľúbia sa na prvý pohľad a spoločne aj zostarnú. Iní sa hľadajú tak dlhý čas, že už pomaly aj prestávajú veriť na pravú lásku. Človek, ktorý je vám súdený môže celý čas stáť vedľa a až po neskutočne dlhom čase, medzi vami prepukne láska. Niektorí sa neustále rozchádzajú až ľudia v ich okolí začínajú degradovať ich vzťah, aj keď oni sa k sebe vždy vrátia.

Vedela som, že ho milujem od prvej chvíle ako som ho znovu uvidela. Plameň, ktorý sa vo mne rozhorel pred niekoľkými rokmi nikdy nezhasol. Len sa ukryl kdesi za rohom a vyčkával kedy môže znovu založiť požiar v mojom srdci. A každý jeho dotyk, každý jeho pohľad či slovo bolo ako olej.

Jason bol presne ten typ, ktorý spálil všetko okolo seba ale nikdy nie mňa.

Pretože tak ako som si bola istá svojou láskou, som si bola istá aj tou jeho. To len každý z nás ju dával najavo svojim spôsobom a ani jeden tomu druhému nerozumel. Nedokázali sme nikdy preložiť svoje náznaky a tak sme sa brodili v nevedomosti.

Moja duša sa odrazu cítila tak slobodne ako nikdy. Vedomie, že som konečne sama pred sebou priznala to, čo som tak dlho pochovávala. Vedomie, že ho milujem viac ako seba...

...a že bez neho nechcem stráviť už nikdy ani jediný deň.

„Chceš aby som išla s tebou?" spýtala som sa ticho ale vedela som, že ma počul. Neodpovedal, vytrval v mlčaní ale cítila som ako prikývol. Slzy sa ešte vždy predierali z jeho očí napriek tomu, že vzlyky pomaly ustupovali. „Nech sa stalo hocčo Jason," začala som opatrne a hlavu si ponorila hlbšie k jeho hrudi. „Chcem aby si vedel, že kým tu budem, tak nikdy nebudeš sám a vždy budeš mať aspoň jedného človeka, ktorý ťa bude milovať a podporovať."

Zaskočila som ho. Stisk začal povoľovať a on sa odo mňa odtiahol. Nesmelo som k nemu zdvihla tvár. Oči mal červené od bolesti, ktorá lomcovala jeho telom ale napriek tomu sa neubránil malému úsmevu. A tak som aj ja pretlačila na pery aspoň malý úsmev. Chrbtom ruky som utrela slzy zo svojej tváre a natiahla sa aj k tej jeho. Slzy mu nepristali.

„Milujem ťa Jason," povedala som už trochu silnejším hlasom neustále hľadiac do jeho očí. Chytil mi tvár do dlaní a vtlačil bozk na čelo. „Vždy to tak bolo."

„Si najlepší človek akého som kedy stretol," povedal ticho a s ďalším bozkom ktorý mi pristál vo vlasoch ma znovu objal tento krát však len na krátku dobu. Odtiahol sa odo mňa a posadil sa na posteľ. Po chvíli sa prevalil na chrbát a zavrel unavené oči. „Vezmi si len dôležité veci."

Letmo som o neho zavadila pohľadom. Čierne tričko obťahovalo svaly, ktoré boli ako skaly pribité na jeho tele. Črty boli také ostré, že by tu mohol pokojne ležať aj bez neho. Vo výsledku by sa nič nezmenilo. Svetlo modré mrkváče a na nohách tenisky, ktoré si ani neunúval vyzuť predtým ako sa mi vyvalil do postele.

Obrátila som sa ku skrini a vytiahla cestovnú tašku. Zvierajúc ju otvorenú v jednej ruke som druhou ledabolo do nej hádzala spodné prádlo. Z vešiaku som zobrala zopár bielych a čiernych tričiek, dvoje rifle a jednu hrubú mikinu. Z kúpeľne som zobrala len nedekoratívnu kozmetiku dúfajúc, že inú potrebovať nebudem.

Opláchla som si tvár studenou vodou.

Naozaj chcem toto urobiť?

Život s Jasonom je presne takýto. Jeden deň je úplne v pohode a na druhý sa tvári, že sa zrútil celý svet. Nikdy mi nepovie o nijakom probléme, ktorý ho bude trápiť. Nezvykol rozprávať o svojich pocitoch a ja strávim všetok svoj čas dumaním nad čím asi rozmýšľa a čo sa asi deje. Bol tak strašne nevyspytateľný a nepredvídateľný ale to len preto, že väčšinu vecí čo sa ho týkali, si nechával pre seba. Niekedy som mala pocit, že ani po celom živote, ktorý sme spolu prežili ho nepoznám dokonale.

Bolo práve to čo ma na ňom priťahovalo najviac?

Vlastne som nikdy nevedela čo ma k nemu tak strašne ťahalo. A možno to nebolo nič z toho o čom som uvažovala, možno to bolo niečo, čo presahovalo nás oboch. Vyššia sila. Osud.

„Ideme?" ozvalo sa spoza mňa a ja som od ľaku až nadskočila. Stál opretý o trám dverí a zabáral do mňa svoje čokoládové oči. Hľadela som na neho cez odraz v zrkadle a utápala sa v tých očiach zlomených smútkom. Ten pohľad mi lámal srdce.

A napriek tomu, že som si to mala pravdepodobne oveľa viac premyslieť a spýtať sa na viac informácií, len som sa letmo pousmiala a prikývla